Určite mám väčší strach z výšky než Philippe Petit!

Vo filme Na lane sa Joseph Gordon-Levitt predstavil v role Philippa Petita, slávneho francúzskeho performera, ktorý spáchal tzv. „umelecký zločin storočia“, keď v roku 1974 prešiel po oceľovom lane natiahnutom medzi newyorskými Dvojičkami.

Joseph Gordon-Levitt sa narodil a vyrastal v Los Angeles. S hraním začal už ako dieťa a postupne sa vypracoval na jedného z najúspešnejších hollywoodskych hercov. Poznáte ho z filmov 500 dní so Summer, Počiatok, Návrat Temného rytiera či Looper. V roku 2013 predstavil svoj režijný debut Don Jon.

Čím Vás projekt Na lane oslovil?

Bolo toho toľko... Ak mám byť však úprimný, bol to jednoznačne Bob Zemeckis. Milujem jeho filmy, ale to asi každý... Spomínam si, že Návrat do budúcnosti bol jeden z prvých filmov, ktoré ma ozaj bavili. A potom prišiel Forrest Gump. Komédiu Smrť jej pristane som videl nekonečne veľakrát, fakt skvelý film. Let bol tiež vynikajúci. Bob robí skrátka výborné filmy.

Poznal ste predtým príbeh Philippa Petita?

Videl som o ňom dokument (Muž na lane, 2008). Odtiaľ som poznal jeho príbeh. Bol to úchvatný dokument. Ako vôbec môže čosi také niekomu napadnúť? Poviete si, čo to ten chlap robí? Nie je to úplne akrobat. Nie je to úplne tanečník. Dokonca nie je ani typický povrazolezec, čo vidno na jeho elegancii a akoby skrytej poetike, ktorá nie je bežná pri cirkusových kúskoch. Keď vystupoval na ulici, žongloval na monocykli a zároveň predvádzal veci, ktoré nemali nič spoločné s trikmi a akrobaciou. Bolo to len čisté prepojenie s publikom a improvizácia.

Je herectvo podobné chôdzi po lane?

V niečom sú si podobné. Je zrejmé, že sú to dve úplne odlišné činnosti. No pri oboch je to o koncentrácii. Keď hráte vo filme, všade okolo vás vládne chaos. Priamo pred vami je kamera a päť osvetľovačov a vy sa musíte odosobniť a nevšímať si ich. Presne o tom je aj chôdza po lane. Trochu som sa ju učil a princíp je rovnaký. Ak začnete premýšľať: „Bože, ako som vysoko“ alebo „Môžem stratiť rovnováhu“, skončili ste.

Bolo pre vás dôležité zažiť to na vlastnej koži?

Áno, veľmi... S Philippom sme strávili osem dní, počas ktorých ma učil chodiť po lane a rozprával mi o sebe, o jeho vystúpeniach a prístupe k umeniu, životu, kúzlam. A poviem vám, po tých ôsmych dňoch som sám s tyčou dokázal chodiť po lane. Vo filme ma párkrát nahradil ozaj vynikajúci povrazolezec Jade Kindar-Martin z Cirque du Soleil.

Predpokladám teda, že nemáte strach z výšky...

Určite mám väčší strach z výšky než Philippe Petit! (smiech)

KINEMAVIDEO3620.

Aké bolo zhovárať sa so skutočným Philippom Petitom? Neprišlo vám čudné stretnúť človeka, ktorého stvárňujete vo filme?

Bol to pre mňa jedinečný zážitok... Keď som hral vojaka, strávil som nejaký čas medzi vojakmi. Vo filme Ten, kto dáva bacha som hral chlapíka, ktorý utrpel ľahké poranenie mozgu, tak som strávil čas medzi ľuďmi s podobnou diagnózou. Ale to všetko je iné, ako hrať konkrétnu osobu, vystupovať pod jej menom, snažiť sa vyzerať rovnako a hrať jej príbeh. Cítil som povinnosť vzdať Philippovi úctu. Zároveň si myslím, že najlepší spôsob, akým môže herec vyjadriť úctu reálnej osobe je vnútorne sa s ňou stotožniť, namiesto snahy imitovať ju. Držal som vo svojom vnútri všetko, čo mám na Philippovi a rád a za čo ho obdivujem a vzišla z toho moja vlastná verzia Philippa.

Nakoľko sa film drží skutočnosti?

O tomto sme s Bobom [Zemeckisom] dosť hovorili. Film vo veľkej miere zodpovedá realite. Ale to nebol náš hlavný cieľ... Nejde mi až tak o technické detaily, skôr o to, čo tou chôdzou po lane chcel Philippe povedať. Dokážete čokoľvek, čo si len predstavíte. Dokážete spraviť nemožné. O tom je mágia. O tom je umenie. A pre mňa je najdôležitejšie vyjadriť to. Práve to vystihuje skutočného Philippa Petita a je to omnoho dôležitejšie než zachytiť každý nepodstatný detail.

Aké bolo zahrať si Francúza?

(smiech)... Som frankofil. Študoval som francúzštinu na škole, milujem francúzske filmy a vždy som chcel vo filme hovoriť aspoň trochu po francúzsky. Toto bola dokonalá príležitosť. Hrám Francúza, ktorý je však posadnutý Spojenými štátmi a radšej hovorí po anglicky (smiech)... Inými slovami, hovorí po francúzsky len vtedy, keď musí. Vo filme je niekoľko dialógov vo francúzštine. Veľa som cvičil, aby som si čo najlepšie osvojil jazyk a prízvuk. Ostaní francúzski herci Clément [Sibony], César [Domboy] a Charlotte [Le Bon] mi veľmi pomohli.

Čo bola najodvážnejšia vec, akú ste kedy urobil?

Prejsť po lane medzi vežami Svetového obchodného centra je krásne a fyzicky náročné. Je v tom symbolika: Ak máte odvahu, dokážete čokoľvek. Veríte v seba samého natoľko,... že sa ráno zobudíte a záleží vám na tom, čo sa deje okolo vás. Najjednoduchšie je si povedať: „Je mi to fuk,“ alebo „Som neschopný,“ alebo „Nedokážem byť tým, kým chcem.“ Na lane je pre mňa symbolickým vyjadrením tejto myšlienky. Hoci nepovažujem odvážnejšie veci, ktoré som v živote urobil za fyzicky náročné, aj napriek tomu môžem povedať so zdravou dávkou sebakritiky, že zopár odvážnych vecí sa mi podarilo.

Spomínali ste, že ste fanúšik Roberta Zemeckisa a jeho filmy boli hlavným dôvodom, pre ktorý ste sa rozhodol vstúpiť do projektu Na lane. Aká bolo spolupráca s ním?

Je skvelý. Spoluprácu s ním doslova milujem. Vyžíva sa v tom. Pripomína mi dieťa, čo sa každý deň hrá hru, v ktorej vyniká. A to je inšpirujúce a motivujúce. Pri toľkých filmoch, čo urobil a uznaní, ktoré sa mu dostalo, by pokojne mohol skĺznuť do nečinnosti a odpočívať na vavrínoch. Ale on, kdeže. Každý deň sem príde a teší sa z toho.

Prečo myslíte, že sa Philippe Petit rozhodol prejsť na lane medzi Dvojičkami? Podarilo sa vám bližšie zistiť, prečo to vlastne urobil?

Opýtal som sa Philippa... „Prečo? Prečo si to urobil? Pomyslel si na to, ako to môže ľudí ovplyvniť? Ako to môže ovplyvniť svet?“ Pamätajte, keď to urobil, písal sa rok 1974. Svet sa zmietal v chaose. Myslím, že prešiel po lane deň nato, ako Nixon rezignoval [Nixon rezignoval 8. augusta. Philippe Petit prešiel po lane medzi Dvojičkami 7. augusta]. USA boli v centre diania kontroverzných udalostí. Verejnosť protestovala. Bolo tam hnutie za občianske práva... feministické hnutie... to všetko sa tam odrazu valilo. Spýtal som sa ho: „Keď si prešiel medzi tými dvoma vežami, vnímal si to ako symbol? Symbol toho, že nič nie je nemožné? Že to môže ovplyvniť náš pohľad na svet?“ A on na to: „Nie. Vôbec nie. To nezáleží odo mňa ako umelca. Nie som natoľko múdry, aby som vedel, ako zmeniť svet. Viem len to, že ma láka nádherná myšlienka, ktorú nedokážem dostať z hlavy. A verím, že ak ju budem nasledovať, ak k nej budem úprimný a vynaložím všetky svoje sily na jej uskutočnenie, bude to mať určitý vplyv. No nie je na mne rozhodnúť, aký presne.“