Špina - pocitový film, ktorého odkaz sa vryje hlboko pod kožu

Už sme si zvykli, že súčasná generácia slovenských dokumentaristov nastavila latku kvality, ale i odvahy vysoko. Neboja sa vystavovať na pranier nikoho, kto prekračuje zákony etiky. Spoločnosť, v ktorej žijeme, je nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie a vlastný spôsob kritiky nachádzajú aj tvorcovia hranej tvorby.

Aj oni otvárajú témy, ktoré dokážu rozprúdiť celospoločenskú diskusiu a dokonca rozhýbu kompetentných k činu. Moc filmu Únos je neodškriepiteľná a taký istý vplyv by si zaslúžila aj Špina. Hoci ide o vzdialenú tému, no rovnako pálčivú, provokatívnu a navyše tabuizovanú.

Nádejná mladá režisérka Tereza Nvotová okrem toho, že vie, čo povedať, má jasno aj v tom, ako to povedať. Tému znásilnenia podať citlivo a pritom sa vyhnúť stereotypným predstavám a preexponovanej emotívnosti nie je vôbec ľahké. Nvotovej sa podarilo udržať v mantineloch autenticity. Jej Špina nechce prvoplánovo šokovať, neukája sa na explicitných záberoch a netlačí diváka, ani svoje hrdinky do vykonštruovaných póz. Ide hlavne o pocitový film, ktorého odkaz sa vryje hlboko pod kožu.

Rozhovor Petra Konečného s herečkou Dominikou Morávkovou TU.

Scenár i réžia sa výborne zjednotili a sprostredkúvajú vyvážený, úprimný a dobre vystavaný príbeh. Hoci niektoré motívy vyznievajú nepremyslene, až nelogicky, preváži pozitívny dojem. Všetky emócie nenútene prenášajú aj na diváka. Hanba, zhnusenie a pocit maximálneho poníženia, aké môže žena zažiť, sálajú zo surovej snímky mladej filmárky od začiatku až po koniec. Hlavným popudom nakrútiť film, boli výsledky prieskumu, ktorý potvrdil, že každá desiata žena v Česku sa stala obeťou znásilnenia. Alarmujúce štatistiky ju natoľko namotivovali, že stvorila film, ktorý sa môže stať nielen umeleckou, ale aj štatistickou vzorkou sexuálneho násilia.

KINEMAVIDEO4322.

Tak ako väčšina obetí znásilnenia, aj hrdinka Špiny Lena, svojho útočníka pozná. Je pre ňu dokonca rešpektovanou autoritou a  jej rodičia ho majú radi a vážia si ho. Násilie sa udeje za dverami Leninej izby, počas prítomnosti rodičov v dome. Ako je možné, že o tom nikto netušil? Aké boli myšlienkové pochody 17-ročnej tínedžerky, ktorá si všetko v tichosti odtrpela? Ovládli ju pocity trápnosti, viny, bezmocnosti, že aj tak nič nezmôže, lebo všeobecný názor je predsa nastavený tak, že si žena za to môže sama, určite provokovala, bola vyzývavá a vysielala protipólu jasné signály.

V hlave násilníka a zvrhlíka však aj letmý, nezainteresovaný pohľad do očí znamená výzvu. Tento film však nie je sondou do duše násilníka, ale jeho obete. Pred divákom sa otvára celý proces traumatického zážitku pošpinenej hrdinky. Padá do depresie, uzatvára sa pred svetom a mlčí. Film však prehovoril o tom, o čom ona nedokáže hovoriť. Stáva sa nástrojom empatie a pochopenia, i transparentom obviňujúcim zdravotnícky systém. Terčom kritiky sa tak stáva aj domáce psychiatrické odvetvie, ktoré nedokáže problém svojich pacientov uchopiť. Dokáže ublížiť ešte viac a navyše z obete urobiť klamárku (prípad Leninej spolupacientky).

Režisérka Tereza Nvotová a scenáristka Barbora Námerová si zvolili o to ťažšiu cestu, že obeťou násilia sa stalo dospievajúce dievča. Najzásadnejšie obdobie života pre jej duševný vývoj bolo hrubo narušené. Ťažkú výzvu však autorky zvládli so cťou. Zásadnú úlohu zohralo i herecké obsadenie, ktoré snáď ani nemohlo byť lepšie nacastované. Dominika Morávková v úlohe Leny podáva neuveriteľne sugestívny výkon a ocenenie Modrý anjel z Art Film Festu za ženský herecký výkon je tak v správnych rukách.

V rukách divákov je zas prijatie psychologickej drámy a otvorenie sa téme, ktorej stále chýba intenzívnejšia osveta a aj v dnešnej dobe predstavuje tabu. Film totiž nie je len o nastavovaní zrkadla systému, strhávaní masky násilníkovi, ale aj o našich vlastných predsudkoch.

Hodnotenie: 7 hviezd /10