Pedro Almodóvar a jeho Bolesť s Sláva

Salvador Mallo je slávny filmový režisér. Počas svojej kariéry pozbieral mnoho úspechov. Teraz sa jeho svet rúca. Salvador cíti len prázdnotu a nie je schopný tvoriť. Ak chce ďalej žiť, musí nájsť príčinu.

V spomienkach sa vracia do svojho detstva do 60. rokov, kedy s rodičmi emigroval do Valencie. Snaží sa rozpamätať na spaľujúcu túžbu po svojej prvej láske, ktorú stretol v 80. rokoch v Madride a na bolesť, ktorú mu priniesol rozchod. Vtedy cítil opojnosť života i utrpenia. Písanie pre neho bolo únikom a zabudnutím. Kúzlo filmu mu prinieslo slávu aj vykúpenie z neúspechov jeho života.

Bolesť a sláva rozpráva o zložitosti oddeliť tvorivý proces od vlastného života a od vášní, ktoré žitiu dávajú zmysel a nádej.

Bolesť a sláva je najnovším počinom z pera kultového španielskeho režiséra a scenáristu Pedra Almodóvara. Ten do hlavných úloh obsadil svojich obľúbených a osvedčených hercov - Antonia Banderasa a Penelope Cruz.

TRILÓGIA

Hoci sa nejedná o pôvodný zámer, Bolesť a sláva sa spontánne stala zavŕšením trilógie, ktorej časová rovina zachytáva 32 rokov. Prvé dve časti sú Zákon túžby (La ley del deseo, 1987) a Zlá výchova (La mala educación, 2004). Vo všetkých troch filmoch sú hlavnými protagonistami mužské postavy, ktoré sú filmovými režisérmi a sú piliermi príbehu, ale uhol pohľadu na život postáv sa v každom z nich líši.

Fikcia a skutočný život sú dve strany jednej mince a život vždy zahŕňa bolesť a túžbu.

Bolesť a sláva rozpráva dva milostné príbehy, ktoré v hlavnom protagonistovi zanechali hlboké stopy. Rozpráva dve udalosti ohraničené časom a osudom, ktoré hlavná postava - režisér - vyriešil prostredníctvom vyjadrenia vo svojich filmoch.

V priebehu prvého príbehu si hlavný hrdina neuvedomuje, že ho žije. Spomína na neho o 50 rokov neskôr.

Je to príbeh, kedy prvýkrát pocítil túžbu. Keď mal Salvador 9 rokov, jeden zážitok bol pre neho tak intenzívny, akoby ho zasiahol blesk.

Druhý príbeh sa odohráva v 80. rokoch, kedy krajina oslavovala explóziu slobody, ktorá prišla s demokraciou. O vtedajšom milostnom príbehu píše Salvador preto, aby zabudol na to, ako skončil. Napíše teda monológ pre herca Alberta Crespa a tiež sa v jeho prospech vzdá autorstva, pretože nechce, aby ho niekto spoznal. Monológ nazve Závislosť a Alberto ho hrá pred prázdnym, bielym plátnom. Biele plátno predstavuje všetko: kino, ktoré Salvador videl vo svojom detstve, jeho spomienky z dospievania, cestu, ktorú podnikol s Federicom, aby unikli zo závislosti na heroíne, to, čo ho formovalo ako spisovateľa a filmára. Veľké plátno bolo vždy jeho svedkom, spoločníkom a osudom.

ZÁVISLOSŤ

Príbeh Závislosti odkazuje na vášeň, ktorú Salvador a Federico zažívali v 80. rokoch. Vysvetľuje tiež dôvod, prečo sa rozišli, aj keď sa stále milovali. Divadlo aj slová vystupujúce pred prázdnym plátnom pôsobia ako posol medzi bývalými milencami o 30 rokov neskôr.

Federico sa vracia do Madridu po viac ako 30 rokoch. Z nudy zájde do divadla, kde je svedkom dramatizácie jeho vzťahu so Salvadorom. Ich mená sú zmenené, ale bolesť, šťastie i dôvody, prečo Salvadora opustil, sú podstatou predstavenia.

SEBAPOSUDZOVANIE PEDRA ALMODÓVARA

Ak píšete príbeh o režisérovi (a vašou prácou je režírovanie filmov), jednoducho musíte vychádzať zo svojich skúseností, nejde pritom nemyslieť na seba. Je to vlastne praktické. Môj dom je domom, kde žije postava Antonia Banderasa, nábytok v kuchyni aj inde v dome je môj, alebo boli vytvorené jeho kópie, vrátane obrazov na stenách. Snažili sme sa, aby vizáž Antonia pripomínala tú moju, hlavne vlasy. Ale tiež topánky a veľa oblečenia, ktoré nosia, vrátane farieb sú podľa môjho vkusu. Keď bolo treba zaplniť v scéne nejaký nevyužitý kút, poslal umelecký riaditeľ do môjho domu svojho asistenta, aby odo mňa vzal nejaké predmety, ktoré doma mám.

Toto je najautobiografickejší aspekt filmu a pre štáb to bolo veľmi pohodlné. Popravde, kameraman José Luis Alcaine niekoľkokrát prišiel ku mne domov v rôznu dennú dobu, aby videl, aké mám v miestnostiach svetlo a mohol ho preniesť do filmu. Spomínam si, že som počas skúšok Antoniovi povedal: Ak si myslíš, že ti v niektorých scénach pomôže ma napodobňovať, môžeš, nebude mi to vadiť. Ale Antonio odmietol. A mal pravdu, jeho postava nie som ja.

SALVADOR

V priebehu filmu sledujeme vyslúženého režiséra Salvadora Malla (Antonio Banderas) v troch obdobiach jeho života: v detstve v 60. rokoch, v jeho dospelosti v 80. rokoch v Madride (Salvadorov charakter je formovaný výbušnými udalosťami tej doby) a potom Salvadora v súčasnosti - izolovaného, ​​deprimovaného, ​​sužovaného mnohými neduhmi, odrezaného od reálneho sveta i sveta filmu. Ja osobne sa stotožňujem so všetkými dobami, v ktorých hlavná postava žije, ale nikdy som nežil v izolácii, ani sa nezamiloval do robotníka, keď som bol dieťa, aj keď sa tieto veci stať mohli.

Videl som sám seba ako vzor pre hlavnú postavu tohto filmu, ale sotva začnete písať, príbeh si určuje svoje vlastné pravidlá, stane sa nezávislý na vašich pôvodných predstavách. Realita mi prinesie nápad, námet, ale zvyšok musím vymyslieť. Toto je pri mojich filmoch hra, ktorú rád hrám.

CLONA

Mnoho rokov predtým než moja matka zomrela, vysvetlila mojej sestre, ako si praje byť pochovaná. Moja sestra ju počúvala s úplnou prirodzenosťou, s akou moja matka hovorila o tom, keď bude po smrti. Ku smrteľnosti a smrti mám detinský a zatiaľ nezrelý vzťah. Vždy som obdivoval prirodzenosť a samozrejmosť, ktorú matka mojej sestre ohľadom smrti vštepovala. V mojej krajine má smrť veľmi bohatú kultúru, ktorá dokáže túto udalosť humanizovať, bez toho aby stratila spiritualitu. Nanešťastie som túto kultúru nezdedil, aj keď je súčasťou mojej kinematografie. Zakaždým, keď som napísal a potom znovu a znovu prepisoval scénu, keď matka Jacinta hovorí Salvadorovi - "Ak mi pred pohrebom zviažu nohy (čo bežne robia, aby sa nohy nerozchádzali od seba), rozviaž mi ich a povedz, že som ťa o to požiadala. Na miesto, kam budem smerovať, chcem totiž dôjsť veľmi rýchlo, “ tak som plakal.

Zavolal som Juliete Serrano, či by hrala 84 ročnú Jacintu. Chcel som s ňou po rokoch znovu pracovať, tak ako v 80. rokoch.

Vek zmenil Jacintu v mierne zatrpknutú ženu. Salvadorovi rozhodne život neuľahčuje.

Keď som pracoval na štvrtej časti scenára, na sekvencii, kedy Salvador najme pre matku asistentku Mercedes, Jacinta vnáša na scénu myšlienku smrti. Smrť už v Salvadorovom živote prechádzala, aj keď nie v súčasnosti.

Premýšľal som o vlastnej matke, aká bola v tomto veku, milá, vtipná. Ale pre tento film som mal pocit, že by bolo zaujímavejšie, keby to medzi matkou a synom nebolo ľahké, keby z ich rozhovorov sršala horkosť. Z Jacinty sa v priebehu rokov stala tvrdá, zatrpknutá žena, ktorá je zvyknutá hovoriť so svojím synom s krutosťou, ale bez zjavnej zlosti, s ktorou starí a chorí zaobchádzajú so svojimi blízkymi.

Od prvého okamihu bol herecký výkon Juliety Serrano tak precízny a precítený, že som chcel, aby mala vo filme viac priestoru. Takže som počas nakrúcania improvizoval a dopísal pre ňu niekoľko scén, ktoré boli inšpirované potešením z toho vidieť túto úžasnú herečku hrať.

GEOGRAFIA A ANATÓMIA

Salvadorovi sa dostalo biedneho vzdelania. Jeho objavovanie sveta prebiehalo prostredníctvom ciest, na ktorých propagoval svoje filmy.

Na iba troch stranách som zhrnul jeho chudobné