Španielsky seriálový fenomén La Casa de Papel

Všetko sa to začalo v roku 2017, keď španielska verejnoprávna televízia Anténa 3 spustila vysielanie seriálu s názvom La Casa de Papel. Sledovanosť krimi príbehu o bande lupičov sa veľmi rýchlo vyšplhala na štyri a pól milióna divákov. Druhá séria už ale zaznamenala prudký pokles a všetko predpovedalo jeho blízky koniec. No potom sa objavil Netflix a kúpil práva nie len pre Španielsko, ale aj pre celý zvyšok sveta. A začali sa diať veci...

V nasledujúcich mesiacoch sa seriál zaradil v rámci IMDb na druhú priečku svetovo najpopulárnejšieho seriálu, získal Emmy za najlepšiu drámu a stal sa inšpiráciou pre mnohé krádeže. Všade po svete ľudia organizovali protesty za sociálne práva v známych červených kombinézach a s maskami s podobizňou Dalího na tvári. Fanúšikovia na instagramových účtoch hercov seriálových lúpežníkov giganticky rástli. La Casa de Papel sa stal celosvetovým fenoménom. S Netflixom prišlo viac peňazí a obrovské možnosti.

Je tento seriál naozaj taký výnimočný alebo sa za jeho úspechom skrýva iba zrkadlo spoločnosti a opätovné potvrdenie si známeho, že divákom ku spokojnosti stále stačí priemerná kvalita? Vášniví hispánci, zaujímavé zvraty, živelnosť a miestami výborná akcia. Zároveň však aj prehnané a nereálne konania postáv, prílišná upätosť na vzťahy na úkor akcie a veľmi citeľná potreba zapáčiť sa mase. Ale poďme po poriadku.

Ak začneme s pozitívami, tvorcov možno pochváliť za zakomponovanie niekoľkých prvkov do deja, z ktorých sa im podarilo doslova vytvoriť pevné piliere celého seriálu. Imidž zlodejov pozostáva z masiek s podobizňou Salvadora Dalího a červených kombinéz, ktoré majú samozrejme svoje opodstatnenie.  Červená farba evokuje nervozitu, ale aj vášnivosť. Naproti tomu sú priestory, v ktorých sa väčšina deja odohráva ponuré a tmavé, pre dosiahnutie kontrastného efektu. Výber vzhľadu masky je inšpirovaný tvárou predstaviteľa surrealizmu, ktorý bol známy aj tým, že rád provokoval a svoj umelecký smer vnímal ako dokonalé vyjadrenie slobody, ktorá je aj nosnou témou samotného seriálu.

V La Casa de Papel sa neuprie ani láska tvorcov ku kvalitným filmom. Už len samotný fakt, že identita hlavných protagonistov ostáva v utajení a namiesto vlastných mien sa oslovujú názvami svetových metropol ako Tokio, Berlin…vám pripomenie Tarantinových Gaunerov (1992) a nezabudnuteľnú partičku pánov, ktorých tajné mená pozostávali z názvov farieb. Účes jednej z hlavných hrdiniek Tokio kopíruje účes 12-ročnej Matildhy, ktorú si zahrala mladá Natalie Portman v taktiež vynikajúcej snímke Leon (1994). Takto by sa dalo pokračovať ďalej, no s rozlúštením ďalších filmových odkazov sa už potrápte sami.

Nie každý seriál sa môže pochváliť tým, že má aj svoju charakteristickú hymnu. Pieseň Bella Ciao bola počas druhej svetovej vojny hymnou italského antifašistického odboja. Dnes ju najmä kopa mladých ľudí spoznala práve vďaka tomuto španielskemu seriálu. Stretávame sa s ňou v niekoľkých scenách a niet sa čo čudovať, zamilovať si ju nie je vôbec ťažké. Jej melódia odráža pocity slobody, víťazstva a oslavy života. Výborne zvolený je v podstate celý soundtrack ako aj samotné intro od Cecilie Krul - My Life Is Going On, ktoré nemáte potrebu pretáčať ani pri druhej sérii. No tu by sme pri tľapkaní po pleci pomaly aj končili...

O čom vlastne tento seriál je? V prvej sérii La Casa de Papel sa pokúsi partia ôsmych ľudí na čele so samotným iniciátorom ambiciózneho plánu El Profesorom o lúpež storočia. Cieľom je vytlačiť 2,4 miliardy eur v Španielskej kráľovskej mincovni,  čo im má odhadom trvať 11 dní. Všetko sú to bývalí kriminálnici, každý má prednosti v niečom inom, no kvôli svojej nelichotivej minulosti a nulovým záväzkom voči vonkajšiemu svetu nemajú prakticky čo stratiť. 

El Profesor je sociopatický nerd, ktorý sa stráni ľudí a v ženskej spoločnosti je celý nesvoj. Jedna z najvystupujúcejších postáv je vášnivá Tokio. S pomedzi celého tímu je tou najvýbušnejšou osobou a doslova funguje ako časovaná bomba, čo veľmi príťažlivo pôsobí na hackera Ria. Ak disponujete jemnou slabosťou pre seriálových psychopatov, to pravé orechové objavíte v mizogýnovi, ktorý dostal pomenovanie po hlavnom meste Nemecka - Berlin. Naorobi sa do nebezpečného plánu zapojila z dôvodu, že chce zabezpečiť a získať späť svojho malého syna, o ktorého v minulosti prišla kvôli kšeftom s drogami. Niektoré postavy zo skupiny vyčnievajú, iné naopak pôsobia spočiatku nenápadne, až mierne nezaujímavo. No v priebehu deja sa situácia mení a tak je to aj v prípade mladého Denvera, ktorý podáva svoje herecké koncerty až na prelome druhej a tretej série. Do lúpeže je zapojený aj jeho otec Moscow a partiu dopĺňajú srbskí imigranti Helsinki a Oslo. Skupinka je to veselá a divákovi poskytuje na prvý pohľad skutočne komplexný balíček.

Samotný plán lúpeže pôsobí na laika naozaj slušne a premyslene. Partia je pripravená na rôzne možné scenáre a diváka baví pozícia, ktorá sa mu ponúka - byť súčasťou veľkej lúpeže a nazerať do jej zákulisia. Na druhej strane ale celkom zamrzí fakt, v akom kvalitatívnom nepomere sa nachádzajú iné línie seriálu. Keď partia zlodejov obkľúči priestory Španielskej kráľovskej mincovne, z väčšiny z nich máte pocit, že sa pozeráte na nevyzretých tínedžerov, ktorí sa prišli iba zabaviť a neuvedomujú si závažnosť a možný dopad celej akcie. Priestor dostávajú klišoidné scény, aj časté absurdné konania postav.

Koniec prvej série, počnúc pokračovaním druhej začína naberať na kvalite, no už aj tu sa objavia scény, ktoré sú líznuté atmosférou juhoamerických telenoviel, či také, v ktorých sa ani celému gangu španielskej polície nepodarí minimálne postreliť, nie to ešte spacifikovať, päťdesiat kilovú ženu. Podobných situácii, v ktorých sa logika doslova rozpadá je niekoľko, no rozoberať ich ďalej je zbytočné a bez použitia spoilerov aj takmer nemožné. Ďalšou významnou postavou je vyjednávačka Raquel, ktorá spočiatku pôsobí ako skutočná profesionálka a inteligentná žena, no počas deja prechádza takými osobnostnými zvratmi, že to mňa ako ďalšiu zástupkyňu nežnejšieho pohlavia až uráža.

V tretej sérii sa prakticky z nutnosti schyľuje k ďalšej lúpeži. Tentokrát sa jedná o vykradnutie Španielskej národnej banky. No tu už tvorcovia výrazne upúšťajú od dobrej akcie, ani samotný plán už nedokáže ohúriť tak ako po prvý krát. Všetky esá vsádzajú na vzťahy a emócie. Koniec koncov, verní seriáloví fanúšikovia im ich španielske lovestory hltajú aj naďalej. V skutočnosti sa ale väčšina epizód kvalitovo zacyklila len v akomsi priemere a opäť sa potvrdilo, že diváci pre svoju spokojnosť nevyžadujú až tak veľa.

Štvrtá séria plynulo nadväzuje na tretiu a pokračuje sa v lúpeži, pri ktorej dochádza k neustálym komplikáciám, k až otravnému, neustálemu hroteniu vzťahov k skupine a opäť k množstve nelogických situácií. Ak by sa Tokio premenovala na Palomu a Denver na Diega Sanchéz Serrana, tak by vám už nič nechýbalo k uisteniu, že vám babička prepla na mexickú telenovelu, počas toho ako ste si odbehli po pohár vody. Potešia aspoň flashbacky, v ktorých sa opäť stretávame s Berlinom, pretože miestami je to už jediná postava, ktorá naozaj baví a celkom si neviem predstaviť, čo dokážu priniesť ďalšie plánované série.

Suma sumárum, La Casa de Papel má svoje svetlé, ale aj temné momenty. Pokiaľ sa na tento seriál budete pozerať ako na prostriedok slúžiaci k zábave a na výborné vyplnenie karanténneho času, prečo nie. No ako celok ho nemožno považovať za dokonalé dielo. S použitým sedliackeho rozumu a štipky reálnej optiky treba uznať, že počas deja dochádza k množstve momentov, v ktorých by El Profesor, či jeho banda vyviazla bez ujmy naozaj len asi v rozprávke od Walta Disneyho.

Ak máte všetky štyri série za sebou a cnie sa vám za seriálom, rôzne zaujímavosti z natáčania ponúka dokument na Netflixe – La casa de papel: El fenómeno (2020). Treba dúfať, že toto seriálové šialenstvo navedie aspoň isté percento jeho nadšencov k prehĺbeniu záujmu o španielsku kinematografiu, o ktorej existencii možno doteraz ani netušili. V prvom rade pravdepodobne siahnu po filmoch, či seriáloch, v ktorých sa opätovne môžu stretnúť so svojimi obľúbenými hercami. Možným adeptom bude pomerne známy thriller Durante la tormenta (2018), v obsadení s Álvarom Mortem (El Profesor). Tajomná dráma s názvom El árbol de la sangre (2018) zas ponúka spoločnosť vášnivej Úrsuli Corberó (Tokio). Každopádne, španielska kinematografia stojí za prebádanie. Kinema určite odporúča aj mysteriózny thriller La cara oculta (2011), argentínsko-španielske Divoké historky (2014) a animák z dielne Netflixu Klaus (2019), ktorý pripomína čaro tradičných hodnôt.

Štandardné publikum odchované na americkej kinematografii bude tento seriál hltať od prvého momentu a nenájde na ňom azda žiadnu chybičku. Tí náročnejší diváci s ním budú občasne slušne bojovať, no počas tých silnejších epizód sa miestami nechajú celou tou atmosférou opantať. Otázkou aj zostáva, či a do akej miery divák zbaští posolstvo lúpežníkov a ich zdôvodnenie vlastných činov a to, že sú iba odbojom, ktorý bojuje proti systému a za spravodlivosť, ktorej by sa inak bez podobných radikálnych zásahov nedočkali. Pretože je jasné, že obdobné lúpeže sa ani v seriálovom svete nezaobídu bez zranení nevinných ľudí, či dokonca smrti. Nehovoriac o dopade celého prepadu na psychiku niektorých rukojemníkov. Žiadne zlo, ani to na oko nevinné, sa totižto nedá páchať bez následkov.