Rozhovor s režisérom Jarom Vojtekom o filme Raj na zemi

Jaro Vojtek priniesol slovenskej kinematografii množstvo fascinujúcich a dôležitých filmových diel. Tentoraz prichádza s portrétom známeho fotografa Andreja Bána - Raj na zemi.

Prečo ste sa rozhodli práve pre portrét Andreja Bána? Poznali ste ho pred natáčaním?

Musím začať otázkou, prečo vôbec nakrúcam filmy. Je veľa vecí a tém okolo mňa, ktoré chcem pochopiť z iného uhla pohľadu, ako je nám všeobecne známe. Vždy si kladiem otázku, čo je za tým? Prečo sa to takto deje? Takto to bolo aj v prípade filmu Raj na zemi. Chcel som pochopiť odkiaľ, kto sú a prečo k nám prichádzajú migranti. Bol som veľmi znepokojený, aké nálady v spoločnosti prevládali, ako tu bol umelo vytváraný strach z ich príchodu. Ako najvhodnejšie pochopenie tohto problému bolo sa naň pozrieť cez fotografa a novinára Andreja Bána, ktorý sa tým javom zaoberá vyše dvadsať rokov. S Andrejom sa poznám už skoro dvadsať rokov. Poznám jeho súkromný život, ktorý nie je jednoduchý. Tak isto si hľadá domov, pokojné miesto na žitie. Preto mi tieto dva svety – svet migrantov a fotografa, ktorí hľadajú domov... prišlo ako veľmi zaujímavé spojenie. 

Čo Vám práca na tomto filme dala?

Utvrdil som sa v tom, aký je svet povrchný a ovládaný médiami. V dnešnom informačnom priestore má málokto záujem si overovať, čo je za udalosťami, ktoré sú nám prezentované, či sú naozaj pravdivé a prečo sa dejú. V druhom rade mi táto práca dala dar toho, že som mohol Andrejovu prácu spoznať hlbšie. Najmä to, aké nesmierne úsilie si vyžaduje jedna kvalitná fotka, pravdivý článok. Ale aj sklamanie, ako mi Slováci stále nemáme záujem o to, čo sa deje za našimi hranicami. Zaujíma nás to azda len vtedy, keď nás spoza nich ohrozujú. No a v neposlednej miere – prehĺbenie priateľstva s Andrejom.

Ako umelecký svet ovplyvnila pandémia? Prečo väčšina spoločnosti nechápe význam kultúry v ich každodenných životoch

Jednoznačne veľmi kruto a silno. Tak isto ako robotníka, ktorý zrazu nemohol ísť do svojej práce a zarobiť si peniaze na svoj život. Ale veľmi ma šokovali reakcie ľudí, keď si umelecká obec tak isto žiadala podporu na prežitie. Bol som nesmierne smutný z negatívnej reakcie bežných ľudí. Stále si asi nevieme uvedomiť, že umenie nám v dejinách niekoľko krát pomohlo... ako národu na seba určenie. Umenie stálo v prvej línii – cez básne, romány, výtvarné umenie, divadlo... Pre mňa je veľmi silný výrok Winstona Churchilla, keď ho v predvojnovom období nútili škrtnúť výdavky na umenie kvôli vyzbrojeniu. Vtedy odpovedal otázkou, tak čo si teda budeme brániť, keď nebudeme mať vlastné umenie a kultúru? Umením si národ podľa mňa získava prirodzenú sebadôveru a nám Slovákom myslí veľmi chýba. Potom ju hľadáme v rôznych extrémistických názoroch. Až keď nám bude záležať na vlastnom autorskom umení, tak až potom sa to prejaví v kultúrnom spôsobe života a bude sa nám tu lepšie a príjemnejšie existovať. Veď si uvedomme, že umelci nám priniesli slobodu a neustále sú citlivým barometrom našej spoločnosti. Na to sme akosi rýchlo zabudli, že sa nebáli ísť medzi prvými do nebezpečenstva... Ale verím, že to príde. Veď sme mladá krajina a prežívame pubertu :-)