Najlepšie slovenské a koprodukčné filmy roka 2021

Ďalší rok poznačený pandémiou priniesol 25 slovenských a koprodukčných hraných a dokumentárnych celovečerných filmov, ktoré mali šťastie na štandardnú, aj keď často posúvanú kinodistribúciu, festivalové predpremiérové uvedenie, alebo streamovanú premiéru. Dvanásť z nich nakrútili ženy režisérky. Medzi tie najdôležitejšie som vybral 17 titulov. V prehľade sa nachádzajú aj tituly z roka 2020, ktoré sa do kino/online distribúcie dostali v roku 2021.

Bohužiaľ, len tri filmy z výberu prekonali v kinách viac ako 3 tisíc divákov a diváčok - Správa (39 tisíc divákov), Zátopek (15 tisíc divákov) a Muž so zajačími ušami (5 tisíc divákov).

Najnavštevovanejším slovenským filmom roka 2021 sa stala čierna komédia Známi neznámi (105 tisíc divákov). Na všetky slovenské a koprodukčné filmy prišlo v roku 2021 do kín len do 200 tisíc divákov. Pre porovnanie - v roku 2017 to bolo 1.414.132 divákov, v roku 2018 pokles na 234.446 divákov, v roku 2019 to bolo 1.075.129 divákov a v roku 2020 - 775.487 divákov. Samozrejme treba dodať, že kiná boli v roku 2021 zatvorené neskutočných 176 dní.

Cenzorka (recenzia filmu)

Dostať sa do väzenia iste nie je pre žiadnu ženu príjemné – obzvlášť, ak ju čaká dlhoročný trest. Čo však, ak sa za múry obohnané ostnatým drôtom dostane tehotná? Je to poľahčujúca okolnosť, ktorá ju môže v kritickej životnej situácii zachrániť? Alebo je práve toto napokon jej skutočným trestom? Peter Kerekes a Ivan Ostrochovský nedávno dosiahli nebývalý medzinárodný úspech – víťazstvo jednej z hlavných cien v súťaži Orizzonti Medzinárodného filmového festivalu v Benátkach.

Čiary (recenzia filmu)

Každé mesto má svoju poetiku aj dušu. Architektonickú, ľudskú aj metaforickú. Už v minulosti sa mnoho filmárov pokúsilo preniesť toto "neuchopiteľné vnútro miest" na strieborné plátno. A to v dokumentárnej alebo hranej forme. Spomeňme si na Muža s kinoaparátom alebo Berlín-Symfóniu mesta. Celovečerný debut dokumentaristky Barbory Sliepkovej sa podobne snaží pozrieť na Bratislavu.

Láska pod kapotou (recenzia filmu)

Už ste niekedy mali tú česť s amatérskym autokrosom? Zľahka masochistické preteky nadšencov na podomácky tunovaných „šunkách” sú koníčkom len pre naozaj otrlých. Pravidelné búračky, nekonečné opravy, kolotoč investícií, ktoré prakticky nemajú návratnosť. Je to však predovšetkým zábava. A únik. Pre Jaroslava, hlavného hrdinu novinky Mira Rema Láska pod kapotou, napríklad aj od komplikovaného rozvodu a súdnych ťahaníc s vlastnými deťmi.

Zátopek (recenzia filmu)

Diváci si zhruba po dvojročnom odklade užijú v kinách Václava Neužila. Film Davida Ondříčka Zátopek vošiel do našej kinodistribúcie. S veľkou pompou zarezonuje a určite si ho zamiluje široké publikum, pretože je masovo konzumetsky bravúrne veľkolepý. Slávnej osobnosti čs. atletiky sa dostalo výpravného spracovania kľúčových okamihov jeho kariéry od vojnovej doby po nezabudnuteľnú olympiádu v Helsinkách roku 1952.

Biela na bielej (recenzia filmu)

Viera Čákanyová v roku 2017 prežila dobrodružstvo, ktoré sa hádam bez preháňania dá označiť za „life-changing”: Podarilo sa jej stráviť niekoľko týždňov na antarktickom Ostrove Kráľa Juraja, teda na jednom z mála miest našej planéty, ktoré aj dnes možno považovať za odľahlé a exotické. Ako filmárka sa Viera, samozrejme, snažila čas strávený v tomto jedinečnom prostredí využiť najmä na tvorbu. Na Antarktídu prišla s originálnym konceptom experimentálneho filmu o umelej inteligencii a jej pohľade na náš svet bez antropomorfizmu, od ktorého sa my sami, ponorení do našich každodenných stereotypov, asi len sotva dokážeme oprostiť.

Iná svorka (recenzia filmu)

Kinematografia našich južných susedov už dávno nepredstavuje iba zahmlené neznámo. Práve naopak, je čoraz viac uznávanejšou a z jej žánrovej rozmanitosti a kvalitatívne nastaveného štandardu by sme si mohli brať príklad aj na našej domácej pôde. Obzvlášť ostatné roky boli skutočne plodné a talenty sa rozrástli aj v radoch novej generácie filmárov. Príkladom je aj režisérka a scenáristka Hajni Kis. So svojimi krátkometrážnymi filmami zožala úspech na medzinárodných festivaloch, pričom romantická dráma Ona (Szép Alak, 2016) jej súčasne vyslúžila nomináciu na študentského Oscara.

Každá minúta života (recenzia filmu)

Ako správne vychovávať dieťa v uponáhľanom svete zameranom na merateľný úspech? Otázka ktorú si asi kladie každý čerstvý či nastávajúci rodič. Väčšina si na ňu napokon aj nájde svoju odpoveď – nie vždy sa však stretne s pochopením okolia. Hanuliakovci zo snímky Každá minúta života poňali výzvu vychovať zo svojho potomka úspešného človeka ako komplexný, do detailov premyslený projekt, ktorému zasvätili celý svoj život.

Moja afganská rodina (recenzia filmu)

V česko-francúzsko-slovenskej koprodukcii vznikol pod vedením skúsenej českej animátorky Michaely Pavlátovej film o láske z Afganistanu. Autorka siahla po knihe novinárky Petry Procházkovej a prostredníctvom jednoduchej animácie natočila rovnako jednoduchý, ale zato silný príbeh búrajúci hranice krajín a kultúr. Český poetický názov Moje slunce Mad u nás vystriedal prozaickejší distribučný Moja afganská rodina napovedajúci, do akých končín sa pozrieme. Hlavná hrdinka Herra nás vezme do Kábulu po tom, čo sa zamiluje do spolužiaka Nazira a rozhodne sa opustiť rodné Česko.

Na značky! (recenzia filmu)

Možno si myslíte, že masové gymnastické cvičenia patria už len do minulosti, prípadne do svojskej exotiky posledných totalít sveta ako Severná Kórea. Dokument Na značky! režisérky Márie Pinčíkovej vás však zavedie do kuriózneho, celkom blízkeho a prekvapivo živého sveta Sokolov, pre ktorých sú hromadné estrádne zjazdy na štadiónoch stále aktuálnou záležitosťou.

Neviditeľná (recenzia filmu)

Pôrod je jednou z najočakávanejších, ale aj najobávanejších skúseností v živote väčšiny žien. Zároveň je to skúsenosť celkom jedinečná a neprenosná. Nedá sa pocitovo zdieľať a len veľmi ťažko možno osobné vnemy rodičky vysvetliť niekomu druhému - kamarátkam, partnerovi, alebo aj samotným lekárom a pôrodným asistentkám. Na otázku, či pôrod prebehol “dobre” teda môže každý zo zúčastnených odpovedať celkom inak.

Krajina ve stínu (recenzia filmu)

Zločiny komunistickej strany Československa z päťdesiatych rokov minulého storočia patrili dlhšiu dobu medzi tabu z hľadiska záujmu filmárov o hranú rekonštrukciu zásadných udalostí našich (rozumej československých) povojnových dejín. To sa v posledných rokoch našťastie pomaly mení. V roku 2012 nakrútil napínavý thriller s názvom Ve stínu David Ondríček s medzinárodným obsadením (Sebastian Koch), a takisto vo svete známu herečku sme videli aj v súdnej dráme Milada Davida Mrnku z roku 2017 (Ayelet Zurer). Filmy sa zaoberali neslávnymi politickými procesmi, ktoré neraz skončili rozsudkom smrti. Film Bohdana Slámu Krajina ve stínu síce nemapuje tieto procesy, ale zaoberá sa nespravodlivosťou zo strany komunistickej strany pri vysporiadavaní sa s udalosťami druhej svetovej vojny tesne po jej skončení, ale aj neskôr, na českom pohraničnom území.

Rekonštrukcia okupácie (recenzia filmu)

21. august 1968 bol pre československý národ tvrdou ranou. Vidinu lepšieho života prerušilo burácanie tankov Varšavskej zmluvy a socializmus s ľudskou tvárou dostal tvrdý knockout. Traumatizujúca udalosť fascinuje filmárov od svojej existencie a kúskov mapujúcich okupáciu je mnoho. Preto sa v prvom rade vnára otázka, či majú tieto sprofanované udalosti ešte čo ponúknuť. V prípade počinu Jana Šikla našťastie áno.

The Sailor (recenzia filmu)

Slovenská dokumentaristka Lucia Kašová, ktorá svoju lásku k slanej vode pravdepodobne zdedila po otcovi (obaja sú kapitánmi), sa rozhodla nakrútiť skupinový portrét o „morských vlkoch“ žijúcich na malom karibskom ostrove Carriacou. Toto miestečko sa rokmi stalo akýmsi domovom pre dožitie veteránov, ktorým pevnina nikdy príliš nevoňala. Režisérka, ktorá sa v minulosti podieľala na cykle portrétov bývalých slovenských premiérov (Expremiéri), tentokrát zamierila do celkom iných vôd. Esencia života hippie komunity, ktorá sa niesla na vlne slobody a navždy sa odovzdala šíremu moru, ju už rokmi fascinovala. Pri prvom jedinečnom stretnutí s 80-ročným Paulom Johnsonom, ktorý je pravým reprezentantom tohto spoločenstva, od svojho pôvodného plánu mierne odbočila a rozhodla sa celý projekt zamerať iba na neho.

To ta monarchia (recenzia filmu)

Príbeh Spišského Hrhova patrí k tzv. success stories. Stalo sa tu niečo, s čím sa borí mnoho obcí a miest na Slovensku. Hrhov sa dokonca dostal aj na titulku prestížneho amerického denníka The New York Times. Starostovi Vladimírovi Ledeckému sa podarilo totiž takmer nemožné. V obci, s počtom 1600 obyvateľov, žije okrem bielej majority aj početná rómska menšina. Ledecký svojím prístupom dokázal, že tieto dve skupiny obyvateľstva vedia a môžu spolunažívať vedľa seba v relatívnom pokoji. Pozície starostu sa vzdal až pri vstupe do politiky, po dvadsiatom prvom roku starostovania.

Správa (recenzia filmu)

Mimoriadne favorizovaná dráma o úteku dvoch slovenských Židov z koncentračného táboru klope na dvere našich kín. Vlani sme ju poslali na Oscary (na shortlist s pätnástimi filmami nedošla), pochodila už festivaly a konečne ide do širšej distribúcie. Je to prekvapivo krátky film (94 minút) a nepozerá sa ľahko. Ale je dobré vidieť ako sa dokážeme popasovať s kúskom histórie a ako chceme ponúknuť svetu známu udalosť. Správa sa sústredí na útek dvojice Vrba-Wetzler od prvého dňa. Neukazuje nám dlhý čas ich pobytu v tábore – začína prvý deň 7. apríla 1944, keď sa skryli počas pracovnej šichty pod drevo vo vonkajšej časti tábora. Rozruch a peklo v lágri začína pri večernom počítaní, kde už chýbajú a celý barak č.9 trpí ich absenciou pod dohľadom prísneho veliteľa. Celé tri dni sú schovaní v úkryte, až potom začína ich pochod naprieč Poľskom a Slovenskom, aby sa mohli dostať do Žiliny a nadiktovať tu správu o zažitých a videných zverstvách.

Muž so zajačími ušami  (recenzia filmu)

Martin Šulík je bez veľkého preháňania najvýraznejším tvorcom hranej kinematografie na Slovensku v ére samostatnosti, respektíve už ponovembrového vývoja v spoločnosti. Svoje najlepšie obdobie zažíval zrejme v prvej polovici deväťdesiatych rokov, kedy nakrútil celovečerné snímky Neha (1991), Všetko čo mám rád (1992) a predovšetkým legendárnu Záhradu (1995), za ktorú získal zaslúžených päť Českých levov vrátane toho za najlepší film roka. Jeho najnovší počin s vtipným názvom Muž so zajačími ušami tak trochu klame telom, respektíve plagátom, nejde totiž o žiadnu prívetivú komédiu so smiešnym starým pánom, ktorý bude hláškovať ostošesť a vytvárať vo svojom okolí trápne situácie. Na tie síce tiež príde, ale Šulík sleduje iné ciele, než prvoplánovo pobaviť diváka. Taktiež nejde o žiadnu fantasy, obrovské zajačie uši na hlave Miroslava Krobota sú iba výplodom jeho fantázie a majú metaforickú funkciu.

Ako som sa stala partizánkou (recenzia filmu)

Slovenské národné povstanie patrí k najvýznamnejším udalostiam v dejinách našej krajiny. Nemusíte byť žiadny veľký patriot, aby ste pri jeho zmienke pocítili aspoň štipku hrdosti na hrdinov a hrdinky z našich vlastných radov, ktorí sa dokázali postaviť hrôzovláde fašizmu a položili v odboji neraz aj vlastný život. O niektorých skupinách partizánov sa však predsa len hovorí (a vie) o poznanie menej ako o tých ostatných. K opomínaným hrdinom SNP rozhodne patria aj slovenskí Rómovia – ani oni neboli počas 2. svetovej vojny len obeťami, ale mnohí sa aj aktívne postavili na odpor, či už ako členovia spojeneckých výsadkárskych jednotiek alebo bok po boku so svojimi „bielymi” susedmi. Prečo sa teda o rómskych partizánoch dnes prakticky nehovorí?