Náš najznámejší filmový tvorca zanechal po sebe dielo obrovskej hodnoty. Krátko pred polnocou v piatok 24. februára na svojej stránke sociálnej siete dcéra známeho režiséra a herečka Janette Jakubisková zverejnila status s fotografiou svojho otca na pláži pri mori z rodinného archívu. Na otázku RTVS potvrdila, že jej otec Juraj Jakubisko odišiel do filmového neba v Prahe vo veku nedožitých 85. rokov.
Režisér Juraj Jakubisko (1938) patrí k najvýznamnejším režisérom slovenskej kinematografie. Spolu s Dušanom Hanákom a Elom Havettom tvorili na konci 60. rokov mladú generáciu slovenských filmárov, ktorá vstúpila do kinematografie veľkolepým spôsobom. Priniesli modernosť filmového výrazu, myšlienkovú hĺbku a nový prístup k realite. Juraj Jakubisko si 30. apríla 2013 pripomenie významné jubileum, oslávi 75. výročie narodenia.
Juraj Jakubisko, rodák z Kojšova, je slovenský režisér, scenárista, kameraman, fotograf, výtvarník. K vizuálnemu umeniu inklinoval od mladosti, keď sa v roku 1953 rozhodol študovať odbor fotografie na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave. Tam absolvoval v roku 1957 a prihlásil sa na odbor réžie na pražskej FAMU, kde študoval v rokoch 1959 – 1966. Už počas štúdia zaujal krátkymi školskými filmami. Predovšetkým snímkami Mlčení (1963), Déšť (1965) a Čekají na Godota (1966), ktoré získali medzinárodné ocenenia na filmových festivaloch v Oberhausene, Mannheime a Bergame.
V slovenskom filme Juraj Jakubisko debutoval v roku 1967 snímkou Kristove roky, s ktorou uspel na Medzinárodnom filmovom festivale v Mannheime, a získal aj množstvo domácich ocenení. Ešte pred tým však nadobudol skúsenosti ako režisér a scenárista v pražskej Laterne magike (1965 – 1966) a nakrútil niekoľko reklamných filmov pre expozíciu módy na EXPO ’67 v Montreali. V roku 1967 sa stal režisérom Štúdia hraných filmov v Bratislave a po debute Kristove roky, ktorý bol autobiografickou výpoveďou o potrebe konečného rozhodnutia človeka na životnej križovatke, povedal: „Kristove roky – to je pre mňa filozofický pojem, označenie pre kritický okamih v ľudskom živote. Mladosť sa končí, je potrebné sa pozrieť, ako vyzerajú naše ideály, ako k nim máme ďaleko alebo blízko, ako sa oni samé zmenili v priebehu rokov.“ Jeho tri ďalšie nasledujúce filmy Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) a Dovidenia v pekle, priatelia (1970, dokončený v roku 1990), však boli už zakázané.
V nasledujúcom období 70. rokov ako zakázaný autor bol Jakubisko nútený venovať sa výlučne dokumentárnej tvorbe. Vtedy vznikli aj niektoré z jeho pozoruhodných dokumentov, a to Stavba storočia (1972), Ondrej Nepela (1973), Bubeník Červeného kríža (1977) a ďalšie. V tomto čase spolupracoval aj na grafickej úprave dvojalbumu skupiny Collegium musicum Konvergencie a albumu Pavla Hammela a skupiny Prúdy Šľahačková princezná.
Obdiv od divákov aj kritikov
Náš vo svete najznámejší režisér mal vyhranený autorský rukopis, ktorý obdivujú filmoví nadšenci, ale aj odborníci na celom svete. Neraz ho zaň označujú prívlastkom slovenský Fellini.
Po absolvovaní Strednej umelecko-priemyselnej školy v Bratislave absolvoval pražskú FAMU (1966). V čase nástupu novej filmovej česko-slovenskej vlny natočil za štyri roky tri dlhometrážne filmy. Výrazným výtvarným prejavom zaujal už v debute Kristové roky (1967) a potom vo filmoch Zbehovia a pútnici (1968) a Vtáčkovia, siroty a blázni (1968).
Svoj v poradí štvrtý dlhometrážny film Doviednia v pekle, priatelia mohol dokončiť až v roku 1990, keďže dostal po potlačení Pražskej jari zákaz od normalizátorov a smel pripravovať len krátkometrážne filmové snímky. Výnimkou bola celovečerná snímka podľa scenára básnika Mikuláša Kováča Postav dom, zasaď strom (1979).
Cenzúra umelca pokračovala
Nasledovala znova kritika od štátnych orgánov a smel pripravovať len komédie ako Nevera po slovensky (1979), či rozprávky ako seriál Teta (1987) a podľa neho neskôr filmovú verziu Pehavý Max a strašidlá (1987). Podarilo sa mu však v spolupráci so spisovateľom Petrom Jarošom pripraviť historický film Tisícročná včela (1983), ktorý patrí spolu s rozprávkou Perinbaba (1985) medzi klenoty slovenskej kinematografie. Snímka Tisícročná včela zaujala aj na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach (1984), kde získala cenu Zlatý Fénix, či cenu ako najlepší film na festivale v španielskej Seville (1984).
Tesne pred novembrom 1989 mala premiéru jeho opäť celovečerná snímka Sedím na konári a je mi dobre (1989), ktorá získala ďalšie medzinárodné ocenenia a tvorba Juraja Jakubiska sa stala známou na celom svete. Nasledovali už legendárne filmy Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992), Nejasná správa o konci sveta (1997), Post coitum (2004), historický veľkofilm Bathory (2008), či ostatná rozprávka Perinbaba a dva svety, ktorej očakávaná premiéra príde teda až po smrti režiséra. Viaceré jeho filmy mali premiéru v STV a vznikli v koprodukcii RTVS, neskôr v jeho produkčnej spoločnosti, ktorú založil spolu s manželkou a herečkou Deanou Horváthovou-Jakubiskovou.
Z prvého manželstva mal dcéru Janette a z druhého manželstva syna Jorika. Ku sklonku života prekonal viacero infarktov. V roku 2012 mu transplantovali srdce. Juraj Jakubisko sa narodil v Kojšove 30. apríla 1938 a zomrel v Prahe 24. februára 2023. Zostalo po ňom dielo obrovskej umeleckej hodnoty.
Spomienkový článok k filmovej tvorbe Juraja Jakubiska v čase osláv jeho 70. narodenín nájdete TU
Zdroj RTVS, SFÚ
