Štyri nové medzinárodne úspešné slovenské filmy o ktorých možno ani neviete

Aktuálne nájdete v slovenských kinách štyri nové slovenské filmy, ktoré v zahraničí videlo viac divákov a diváčok, ako v domácom prostredí. Patria teda medzi naše výrazne kultúrne exporty.

Zošalieť (r. Zuzana Piussi)

V nádeji na nový život v novom byte nie je človek sám. Sú tu aj susedia. Prekladateľka Nadia so svojou dcérou nachádza po rozvode novú stabilitu a pokoj, keď konečne získa nový byt. Postupne ale zistí, že susedské vzťahy v dome majú viac než výstredný rozmer. Nadina najbližšia susedka zjavne nie je v poriadku. Nová oáza sa mení na miesto zážitkov, kde sa komédia prelína s nočnou morou a končí groteskným obrazom systému, v ktorom prehliadanie problémov patrí k dôležitej výbave na prežitie.

„Je to film, kde veľké roly hrajú herci z alternatívnych divadiel a mihnú sa tí slávni. Už máme aj prvé reakcie divákov, prekvapilo ma, koľko ľudí zažilo niečo podobné ako hlavná hrdinka, koľkým susedia vstúpili do života, sú to reálne skúsenosti. A ja som rada, takto im môže byť film bližší,“ povedala filmárka Zuzana Piussi, ktorá roky intenzívne pôsobí v oblasti dokumentu, a aktuálne už pracuje na svojom ďalšom, opäť hranom filme.

Hraný celovečerní debut renomovanej dokumentaristky Zuzany Piussi inšpirovaný realitou. Zuzana Piussi svojou tvorbou prináša odvážny a originálny pohľad na javy a dianie v spoločnosti. Okrem iných sú to filmy: Nemoc tretej moci (2011), Krehká identita (2012) a filmy z ostatného obdobia: Obliehanie mesta (2019), ktorý na kremnickom prípade tematizuje všeobecné aspekty zápasu komunít s veľkými ťažobnými zámery a Univerzity a sloboda (2019) o patológiách v priestore univerzít v čase masifikácie a komercionalizácie vzdelania; posledné dva vytvorila spolu s Vítom Janečkom. V rovnakom roku uviedla aj film Ukradnutý štát, ktorý sa snaží odkývať mechanizmy vytvárajúce kauzy a posuny informácií a v roku 2021 dokument Očista o stave justície na Slovensku. (Recenzia Kinemy TU)

Turnus (r. Jaro Vojtek)

Film Turnus rozpráva cez osudy vodiča kamióna, opatrovateľky v Rakúsku a partie robotníkov o živote ľudí, ktorí musia cestovať za ťažkou prácou na takzvané týždňovky. Odzrkadľuje ich sny a túžby, ako aj obete, ktoré prinášajú, keď sú na ich príjmy odkázaní ich blízki, kým oni sú v cudzích mestách – v ubytovniach, v cudzích domácnostiach. Čo sa s nimi deje? O čom snívajú?

„Je to pre mňa trochu experiment s hraním sa medzi autentickosťou a hranou metódou. V niektorých scénach ide o rekonštrukciu ich životov. To, čo prežili a bolo pre nich silné, sme znova „prežili“ pred kamerou. Takže akoby boli neherci, ale hrali samých seba. Poznali tie situácie a pocity, takže ich vedeli znova sprítomniť. Dokonca to malo pre nich akoby nejaký psychologický ozdravný účinok. Takže som si pripravil scénu ako z hraného filmu, ale potom sa to zrazu premenilo na autentický dokument. Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť, ktorú som predtým vo filmoch nepoužíval,“ povedal režisér Jaro Vojtek. Dvojnásobný držiteľ národnej filmovej ceny Slnko v sieti prezentoval Turnus vlani na medzinárodnom festivale v Jihlave a pred pár dňami aj na Febiofeste.

Filmár tvrdí, že inak, ako stať sa na čas súčasťou životov protagonistov/protagonistiek, sa dokumenty ani nedajú nakrúcať. „Jedine tak môžete čo najvernejšie pretransformovať ich životný pocit na plátno divákovi, ich názory, pocity, dušu... Veľa času som s nimi strávil aj pred nakrúcaním, aby už samotná realizácia bola akoby spoločné dielo, spoločný odkaz o ich živote. Získaná dôvera s nimi sa potom prejaví na autentickosti. Musia pochopiť, že sa o nich skutočne zaujímate a je to viac ako film,“ hovorí režisér zo svojich dlhoročných skúseností.

Sociálna sonda do fenoménu týždňoviek, pri ktorých čas strávený mimo domu ničí to, kvôli čomu vlastne pracujú: rodiny a vzťahy s blízkymi. Turnus sa premieta spolu s krátkym filmom Tomáša Krupu Musíme prežiť: Fukušima! Pred desiatimi rokmi, v marci 2011, sa zrútili tri reaktory poškodené zemetrasením a cunami v jadrovej elektrárni v japonskej Fukušime. Všetci do 20 kilometrov od závodu boli evakuovaní, iba Naoto Matsumura sa rozhodol zostať - jediný z 80 000 ľudí. Ako sa však vyrovnať so svetom, ktorý balansuje na pokraji klimatickej katastrofy a energetickej krízy? (Recenzia Kinemy TU)

Mimi (r. Mira Fornay)

Dobrodružný film Mimi, určený deťom a ich rodičom, ktorí neprestali byť zvedavými, režisérky Miry Fornay bude mal slovenskú premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale Febiofest. Do distribúcie ho 23. marca priniesla spoločnosť Filmtopia.

Pri vzniku filmu bola režisérke inšpiráciou sedemročná Romy Willems ako aj jej vlastné detstvo. V Romy našla veľa spoločných charakterových čŕt so sebou, postavu napísala priamo pre ňu, pretože cítila, že by mohla byť pre ostatné dievčatá v jej veku veľkou inšpiráciou. Romy má vo filme, ale aj v skutočnosti veľké srdce a nezlomné odhodlanie, nebojácne ide za svojim cieľom a pre druhých urobí všetko, čo je v jej silách. Miluje zvieratá a prírodu a ak niekomu ubližujú, neváha a zasiahne. Ak niekto potrebuje pomoc, ona mu pomôže.

Film je venovaný lesom, rieke a prírode, ktorej často ubližujeme. Poukazuje na to, aká je v našich životoch príroda dôležitá a aká dôležitá je najmä pre deti, ich rozvoj a kreativitu. Upozorňuje na bohatstvo, ktoré okolo seba máme a dostatočne si ho nechránime. (Recenzia Kinemy TU)

Poznámky z Eremocénu (r. Viera Čákanyová)

Poznámky z Eremocénu sú malou osobnou archou, kolekciou spomienok na dnešný svet, ktorú režisérka Viera Čákanyová posiela do bližšie nešpecifikovanej budúcnosti. Snímka kriticky a formálne mimoriadne hravo nahliada na fenomény, ktoré rezonujú v súčasnej spoločnosti. Pochybuje o ideálnom techno-optimistickom modely budúcnosti a kriticky skúma potenciál technológie tzv. „blockchain” či umelej inteligencie.

„Film je vymyslený ako správa vo fľaši vyliata do dátového mora, ako analógová fosília, ktorá čaká na vykopanie budúcimi digitálnymi archeológmi. Je to osobný projekt, ktorý bude rekonštruovať a interpretovať moje budúce virtuálne ja. Je to súčasná vízia budúceho sveta, ktorý sa čoskoro zmení na nepoznanie, a to vďaka technológiám, s ktorými sa dnes stretávame len v stave ich zárodku,” vyjadrila sa režisérka Viera Čákanyová, ktorej predposledný film FREM (2020) uviedlo Berlinale tiež v rámci výberu sekcie Forum každoročne predstavujúcej inovatívne prúdy súčasnej kinematografie.

„Spolu s mojimi predchádzajúcimi filmami FREM a Biela na bielej tvoria Poznámky z Eremocénu voľnú trilógiu. Všetky tri fungujú samostatne, no zároveň sa dopĺňajú – sú to časti jednej skladačky, ktoré sa zaoberajú rovnakými témami či motívmi, no meditujú o nich formálne odlišným spôsobom. Poznámky z Eremocénu možno vnímať ako prológ k FREM-u, prvému filmu z tejto voľnej post-humánnej trilógie,” dodala Čákanyová, ktorej dokumentárne filmy patria k festivalovo najúspešnejším slovenským titulom uplynulých rokov — získali nominácie či ocenenia na festivaloch ako MFDF Ji.hlava, Sheffield Doc/Fest, ZagrebDox či DokuFest Kosovo. (Recenzia Kinemy TU)