10

Filmová recenzia

„Pomsta je ako jedlo, ktoré je najlepšie servírovať studené."

Týmto starým klingonským porekadlom uvádza do kín a sŕdc milovníkov filmu svoj najnovší projekt kráľ filmovej postmoderny Quentin Tarantino (Gauneri, Pulp Fiction). Jeho film sa dá charakterizovať dvoma slovami „zrada a pomsta" (ja som to vedel, hneď v samotnom prológu tu máme prvý odkaz...).

Bill: „Myslíš si o mne, že som sadista?"

Svadba predstavuje pre väčšinu ľudí jeden z míľnikov v ich živote. Jej uskutočnením sa u každého z nás niečo končí a niečo nové, možno ešte vzrušujúcejšie, začína. S týmto vedomím pristupovala ku svojej vlastnej svadbe aj „Nevesta" (Uma Thurman). Za sebou chcela zanechať kariéru profesionálneho zabijaka a venovať sa iba manželovi, rodine a ešte nenarodenému bábätku. Idylické plány ale úplne zhatili a krvavo pozmenili jej bývalí štyria „kolegovia" z tajnej organizácie „Deadly Viper Assasination Squad" na čele s ich šéfom Billom (David Carradine). Drasticky ju zmlátili a svadobných hostí, svedkov ako i samotného ženícha zabili. Predtým, ako Bill strelil Neveste a najlepšej svojej zamestnankyni v jednej osobe guľku do hlavy, prebehol medzi nimi krátky, ale osudový dialóg.

Bill: „Nie zlatko, v tomto momente zo mňa srší čistý masochizmus."
Nevesta: „Som tehotná Bill. Je to tvoje dieťa!!!"

Prásk! Všetci si mysleli, že je mŕtva. Ale ona prežila. Po štyroch rokoch sa prebúdza z kómy. V srdci jej planie iba jediná túžba a mozog produkuje iba jednu myšlienku pretavenú do slova POMSTA. Chce sa odplatiť každému, kto ju pripravil o manžela, dieťa a štyri roky života. Pomocníkom na ceste plnej krvi špliechajúcej po viacerých kontinentoch jej bude meč „pomsty" od legendárneho majstra Hattori Hanzou-a (Sonny Chiba). A samozrejme aj my diváci... .

Kill Bill je veľmi špinavý a veľmi krvavý film. A zároveň aj dosť odlišný od predchádzajúcich „tarantinoviek". Markantný rozdiel je hlavne v prechode od slova k činom. Gauneri, Pulp Fiction a svojím spôsobom aj Jackie Brownová ťažili z neskutočne efektných, drsných a maximálne vycibrených dialógov, ktorých kvalita dokázala vtisnúť život aj jednoduchému príbehu (ktorý Gauneri aj Pulp Fiction jednoznačne majú) a zakryť tým jeho slabosti. Navyše ich kvantita úspešne negovala absenciu akčných pasáži a „humorným" spôsobom často odľahčovala prezentované násilie. Trend, ktorý Bruce Willis ústami svojej postavy Joe-a Hallenbecka v Poslednom skautovi naznačil („dnes nerozhoduje iba fyzická likvidácia nepriateľa, najprv ho musíš odrovnať slovne"), Tarantino svojimi gangsterkami priviedol k dokonalosti. Nehovoriac už o tom, že samotné citácie a odkazy, ktoré vkladá postavám do úst by vystačili na ďalší obsiahly článok.

A práve v tomto je najnovší Tarantinov film iný. Samozrejme aj tu nájdeme verbálne „vychytávky", ale tie vo všeobecnosti hrajú druhé husle a do popredia sa dostáva akcia. O čo menej slovných súbojov, o to viac fyzickej konfrontácie a k tomu priam exponenciálne úmerne viac krvi.

Ale napriek vyššie spomínanemu rozdielu má samozrejme aj Kill Bill vtlačený nezameniteľný tarantinovsky rukopis. Opäť jasné víťazí formálne prevedenie nad obsahom, opäť je príbeh rozdelený do jednotlivých kapitol a opäť sa narácia fabule neodohráva v lineárnej časovej postupnosti, ale v poprehadzovanej chronológii poradia. A čuduj sa svete, znova to celé funguje. Na prvý pohľad sa môže zdať, že to nie je u Tarantina nič nového, ale treba si uvedomiť jeden podstatný fakt. Fabula Kill Bill-a je aj oproti Gaunerom výrazne jednoduchšia. Ide tu iba o pomstu zabalenú do samurajského a kung-fu balenia, nič viac. Práve tu sa ukazuje najväčšia Tarantinova sila - jednoduchý príbeh nielenže podáva vo veľmi pútavom formálnom balení, ale navyše dokáže vyššie spomínanú jednoduchosť neuveriteľne gradovať. Po úvodnej expozícii, nastáva pre niekoho možno pomalší rozbeh (prebudenie z kómy), ale ten sa približne od polovice mení v závodne auto s plynovým pedálom takmer na doraz. A to nás čaká ešte druhý diel, ktorý má všetky prepodoklady hneď od začiatku pokračovať v nastúpenej akcelerácii a gradácii.

Logicky vyvstáva otázka, ako to Tarantino dokázal? Odpoveď je jednoduchá: opäť perfektnou formou. Postupne ako hrdinka putuje po svete za svojimi bývalými kumpánmi a budúcimi obeťami, strieda režisér samozrejme okrem dekorácií aj hlavne rozprávačské štýly - od westernu cez detektívku, thriller, komédiu až po samurajské a akčné kung-fu. Pre zvýraznenie drsnosti svadobného masakru sa expozícia zámerne vyhýba dynamickému strihu a divokej hudbe. Nasleduje farbami chladné prebranie z kómy, vystriedané zo začiatku humorne podfarbeným vyzdvihnutím meča u majstra Hattoriho, pričom samotný výber katany sa vyznačuje pôvabom, svetlejšími farbami a harmonicko-meditačnou osudovosťou. Záverečná polhodina je potom zbesilá a nadupaná jazda bojovým peklom, ktorá slovo akcia naplňa do poslednej kvapky krvi. Ale aj keď v týchto jatkách možno vytečenú krv rátať na litre, má Tarantino ďaleko k samoúčelnosti a potrebe prvoplánovo šokovať. V tých najkrvavejších okamžikoch hneď filtruje obraz do čiernobiela, čo ma za následok, že vytryskujúca krv vyzerá ako priezračny olej. Výsledkom je skutočnosť, že si uvedomíme nadsádzku a zachováme si dostatočný odstup na to, aby sme sa mohli s radosťou venovať precíznej bojovej choreografii podfarbenej divokou a grandióznou hudbou. Na druhej strane treba ale priznať, že viacerým divákom sa budú súboje miestami zdať až príliš dlhé a v tom momentne pre nich aj samoúčelné, ale ostatne ako celý film, je to závislosť vkusu. Z hľadiska gradácie je možné za veľmi vydarenú považovať aj skutočnosť, že každá obeť, ktorú Nevesta (jej skutočné meno sa dozvieme až v prvej štvrtine druhého dielu) v jednotlivých kapitolách na svojej ceste zlikviduje, je predstavená v kapitole radenej tesne predtým. Z tohto pohľadu je jednoznačne najkrajšou sekvenciou mimoriadne krvavá anime, ktorá nám približuje históriu postavy O-Ren Ishi (Lucy Liu). Z nej sa medzitým stala šéfka smrtiacej squadry Crazy 88, držiacu pod palcom celé tókijské podsvetie. Táto anime kapitola je nádhernou hudobnou poctou žánru spaghetti-western na čele s jej nekorunovaným kráľom Sergiom Leonem (Vtedy na Západe; Dobrý, zlý a škaredý, Dolárová trilógia) a jeho dvorným skladateľom Ennio Morriconem (okrem vyššie spomínaných „leoneoviek", napr. zložil ústredný motív aj k u nás populárnemu seriálu Chobotnica).

Ďalším plusom na ceste k víťazstvu sú už spomínané citácie a odkazy, tento krát predovšetkým (okrem spaghetti-westernov) na ázijske filmy so samurajskou a kung-fu tématikou, hlavne staršieho dátumu. Tarantinov záber je naozaj široký - v Kill Billovi môžeme nájsť stopové prvky od legendárneho Kurosawovho filmu Sedem samurajov cez obdobie shaolinského rozkvetu až po moderné poetické kung-fu balady. Čím väčší ste fanúšik týchto žánrov, tým viac sa budete baviť a obdivovať Tarantinovu znalosť a posadnutosť nimi. Ako príklad možno uviesť tie najbadatelnejšie odkazy - reklama na cigarety Red Apple, ktoré vo filme Pulp fiction fajčil Butch (Bruce Willis), žltočierne oblečenie Nevesty ala Bruce Lee z filmu Game of death, škrabky na očiach gangu Crazy 88 kopírujú Bruce Leeho vizuálny doplnok zo seriálu Green Hornet, motív pomsty za manželovu smrť pri obrade sme už mohli vidieť v Truffautovom filme Nevesta bola v čiernom, celá scéna v nemocnici tvorí jasnú upomienku na De Palmov film Dressed to Kill (čo je zase Palmova pocta k Hitchockovmu Psychu) , použitie kondómov ako nosičov umelej krvi, ktoré na filmovú scénu pred vyše tridsiatimi rokmi uviedol čínsky režisér Chang Cheh (Demon Fist of Kung-fu, One Armed Swordsman,...), rýchla transfokácia vpred a vzad na jednotlivé postavy za účelom zvýšenia dramatickej pointy, ktorá sa vo veľkom používala nielen v čínskych akčných filmoch, ale v zlatej ére (70-tych a 80-tych rokov minulého storočia) talianských giallo hororov našla takisto veľké uplatnenie aj u jedného z jej popredných tvorcov - Lucia Fulciho (The Beyond, House by the cemetary, Zombie 2) a natáčanie v pekingskom štúdiu Shaw Brothers, ktorej spoluzakladateľom je dnes už 96-ročný producent a guru čínskych akčných filmov Run Run Shaw.

Samozrejme nesmieme zabudnúť na hlavný inšpiračný zdroj - filmy Lady Snowblood (1973) a Lady Snowblood 2: Love Song of Vengeance (1974) s famóznou Meiko Kaji v hlavnej úlohe. Hlavne prvý diel patrí dnes už do zlatého fondu japonskej kinematografie. Kto mal to šťastie vidieť ho, pri sledovaní najnovšieho Tarantinovho opusu ľahko rozpozná, že Kill Bill k týmto filmom odkazuje nielen samotným príbehom a zápletkou (Lady Snowblood rozpráva príbeh pomsty dievčiny menom Yuki, ktorá postupne zlikviduje trojicu zabijakov, ktorí pred 20 rokmi znásilnili jej matku a potom ju spolu aj s Yukinym otcom zavraždili), ale na spomínaný film je v Kill Bill aj viacero doslovných formálnych citácií (detail na palec Nevesty) hlavne v kapitole "Showdown in the House of Blue Leaves" (V Lady Snowblood Yuki tiež bojuje proti viacpočetnej bande mužských protivníkov, jeden z ďalších súbojov sa odohráva na podlahe so štvorcovými dlaždicami zhora, závrečný pomalý súboj Yuki versus po pomste bažiaca dcéra jedného z vrahov v prítmy zasneženého exteriéru, rovnaká skladba "The flower of Carnage" naspievaná Meiko Kaji (predstaviteľka Yuki) zaznie aj v Kill Bill, atď.). Inak aj samotný Tarantino viackrát v rozhovoroch povedal, že Lady Snowblood považuje za jeden z najlepších japonských filmov s príbehom pomsty vykonanej ženskou predstaviteľkou.

Výrazne potvrdiť dominanciu formálneho prevedenia filmu nad jeho obsahom napomáha aj hudba. Okrem neomylného talentu zabezpečiť comeback takmer zabudnutým hereckým predstaviteľom je Tarantino známy aj svojím precíznym, pedantným ba až s fetišizmom hraničiacim výberom hudobného doprovodu a jeho bezchybného napasovania na príslušný obraz. Práve vďaka hudbe je príchod O-Ren Ishi s jej vražedným komandom Crazy 88 do baru skutočným filmovým orgiazmom. Navyše, podobným spôsobom ako dokáže Tarantino z viacerých pokleslých filmových žánrov vybrať to najlepšie a pre svoje účely ich skĺbiť do podoby, ktorá omračuje svojou efektnou štylizáciou, pristupuje aj k prepojeniu rôznych (najradšej takmer zabudnutých) hudobných žánrov (od černoského hip-hopu cez rock až po disko). V Kill Billovi poriadne oprášil a na svetlo znova vytiahol klasiky zo starých, poväčšinou akčných filmov. Či už je to Battle Without Honor and Humanity od autora Tomoyasu Hotei, ďalej Bacalova melódia z Veľkého duelu (The Grand Duel) - nie náhodou považovaná za nádhernú harmonikovú variáciu na Morriconeho westernové opusy, rytmická skladba Run Fay Run od Isaaca Hayse z filmu Tough guys, elektrizujúco vygradovaná hitovka pôvodne od Animals s názvom Don´t let me be missunderstood, alebo Bernsteinova melódia z filmu White Lightning, ktorú chytľavo zmixoval RZA (člen rapovej skupiny Wu Tang Clan). Posledne menovaný si ešte navyše stihol zarapovať v ázijskej odrhovačke Ode to O-Ren Ishii. Aj vďaka tomuto na mieru šitému a veľmi vydarenému hudobnému doprovodu vám väčšina scén z filmu bude ešte dlho rezonovať v pamäti.

Ako k celkovej kvalite prispievajú herecké výkony? Uma Thurman (Gattaca, Pomstitelia) v úlohe Nevesty podáva presvedčivý výkon a katana v jej rukách je rovnako nebezpečná a smrtonosná, ako motorové vozidlo v rukách opitého vodiča. Ostatní hereckí predstavitelia (David Carradinel, Vivica A. Fox, Lucy Liu, Daryl Hannah, Michael Madsen,...), herci v Hollywoode dávno etablovaní alebo čerstvo naturalizovaní, jej zdatne sekundujú, samozrejme iba do doby, kým si ich Nevesta postupne nenaporcuje. Nebol by to ale Tarantino, keby do svojho filmu neobsadil aj hercov, ktorí sa stali legendami vďaka filmom, ktorým Kill Bill všeobecne vzdáva hold. Preto sa naše oči môžu pokochať a myseľ filmového maniaka zaspomínať pri pohľade na 64-ročného Sonnyho Chibu, držiteľa čierneho pásu v ninjutsu, ďžude a kende. Žijúca legenda a predstaviteľ nespočetných samurajských úloh (Song of the Yakuza, Shogun Samurai, Ninja wars, Legend of the Eight Samurai, Shogun´s shadow,...) si najväčšiu popularitu získal legendárnou sériou filmov zo 70-tych rokov s názvom Streetfighter (nie, to nie je ten film, kde hral Van Damme). V Kill Billovi pôsobil aj ako ko-choreograf bojových scén. Druhou ikonou čínskeho akčného filmu s bojovou tématikou je Chia Hui Liu (alebo aj Gordon Liu), ktorý svoje telo prepožičal hlavne postavám, žijúcim prevažne za stenami legendami opradeného Shaolinu (Piati majstri Shaolinu, 36 komnát Shaolinu, Návrat do 36 komnaty Shaolinu, Deti Shaolinu, Vstup do 36 komnaty Shaolinu, Bojovník Shaolinu a aj u nás veľmi populárny Americký Shaolin). V Kill Bill-ovi si zahral majstra Tai Pei-a, ktorý Nevestu vycvičil umeniu boja (táto kapitola bude až v druhej časti, ale ako Gordon Liu sa objavil aj v jednotke ako Johnny Mo - člen squadry Crazy 88).

Aj keď sa to majstrami bojových umení pri natáčaní hemžilo, Tarantino chcel mať kvalitu overenú a preverenú. Dôkazom je vrchný choreograf, dnes už celosvetovo známy, Yuen Woo-Ping (Matrix trilógia, Tiger a drak), ktorý sa okrem choreografie venuje aj réžii (jeho debutom bol aj u nás známy film Had v tieni orla s Jackie Chanom).

Tarantinov krvavý opus Kill Bill rozhodne nie je pre každého. Napriek tomu, alebo naopak práve vďaka tomu, je na veľmi dobrej ceste stať sa kultom. Podobne ako ďalšie jeho filmy hrdiace sa týmto prívlastkom, aj Kill Bill si nájde skalných fanúšikov, ktorí na ňom budú obdivovať každé políčko, alebo naopak odporcov, ktorí ho v rôznych slovných variáciach označia ako filmový brak glorifikujúci násilie. Z môjho hodnotenia je jasné, ku ktorej skupine osobne viac inklinujem. Som si istý, že výsledne hodnotenie každého z vás bude do veľkej miery determinované troma faktormi: vašou znalosťou východoázijskych (hlavne honkongských a japonských) akčných filmov s tématikou bojových umení (predovšetkým z obdobia 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia), vašou znalosťou talianskych spaghetti-westernov (resp. westernu ako žánru všeobecne) a v neposlednom rade obľubou žánru filmovej postmoderny, ktorého najžiarivejšou ikonou je vôbec nie náhodou práve samotný Tarantino. Ja osobne som filmy z prvých dvoch kategórií v mladosti priam hltal a Gauneri (Reservoir dogs) sú jeden z dôvodov, prečo sa film stal mojou celoživotnou vášňou... .

Bill: „A teraz ešte posledná vec Sofia. Vie ona, že..."

... to be continued.

Kill Bill: Volume 1 (USA, 2003, 93 min.)
Réžia: Quentin Tarantino. Scenár: Quentin Tarantino. Kamera: Robert Richardson. Hudba: Ennio Morricone. Hrajú: Uma Thurman, Lucy Liu, Daryl Hannah, David Carradine, Vivica A. Fox, Michael Madsen, Michael Jai White, Chiaki Kuriyama, Sonny Chiba.