BOLERO

Corpus delicti:

Scenár
Markéta Zinnerová (autorka známeho My všichni školou povinní) pôvodne zamýšľala príbeh inšpirovaný vraždou Ľudmily Cervanovej spracovať ako divadelný scenár. Škoda, že pritom neostala, pretože výsledok jej práce by sa hodil (ako tak) na obrazovky Českej televízie a nie na plátna kín. Z nepochopiteľných dôvodov si neurčila presnú myšlienku čo chce vlastne adaptáciou príbehu povedať (ak sa sústredila na zložitú ľudskú otázku - "čo je horšie, byť rodičom obeti, alebo vraha?" - tak sa jej to zúfalo nepodarilo). Žánrovou nevyhranenosťou (nejde ani o krimi ani o drámu, či thriller) a zlou dramaturgickou stavbou (divák od začiatku vie kto, koho, prečo) nedokáže zaujať diváka. Logika scenára (otec vraha ukazuje svojmu synovi nájdenú náušnicu pol roka po vražde, identikit vraha nevysiela ani jedna televízia), jeho neprehľadné skoky v čase, vnútorná zmätenosť a postavová prehustenosť nútia diváka čoraz častejšie myslieť na dvere s nápisom EXIT. Parketou samou o sebe sú dialógy a doslova triviálne profily postáv (snaha bola akurát tak u Jiřího Bartošku a Jana Potměšila u ktorého asi ale málokto pochopí, že jeho neustále monitorovanie diaľnice má spojitosť s dopravnou nehodou). Vráťme sa ale ešte k dialógom. Skutočne už dlho som nevidel tak nerealisticky a nezmyselne napísané scény. Nečakal som od Bolera veľké zázraky, ale na štandardne nakrútený kino film som si u našich susedov už jednoducho zvykol. Nie je predsa možné, aby som sa pri dramatických a citovo silných scénach cítil trápne a s úsmevom očakával každú ďalšiu repliku. Perly ako "Sem trosečník na pustém ostrově" či "Musíš od základú změnit svúj život!" sú len špičkou topiaceho sa ľadovca.

Réžia
Trojnásobný držiteľ Českého Leva kameraman a režisér F. A. Brabec (Kráľ Ubu, Kytice, Krysař) to s kamerou skutočne vie, ale réžie by sa mal vyhýbať asi ako božský Kája tanečným kreáciám. Myslím, že po Boleru na to prišiel aj sám. Do očí bijúce samoúčelné kamerové exhibície (aký má zmysel niekoľkokrát opakovaná a od deja vytrhnutá scéna tanca?), doplňované nudnými spomaľovačkami zabíjajú aj inak podarené a silné momenty (znásilnenie, utopenie) a doslova zbytočne sa hrajú na hollywoodske remeslo, ktoré ale Brabec bohužiaľ neovláda. Záchrana prázdnoty a scenáristickej úbohosti Bolera sa kamerovými zázrakmi jednoducho nekonala. Brabec to určite vie, a je len otázkou, prečo sa pustil do filmového projektu, keď od začiatku nesúhlasil so Zinnerovej scenárom. Na nájomné ale asi potrebujeme všetci.

Herecké výkony
Uf, je to bieda a nemôže za to len absolútne nulová psychológia postáv a zle napísané dialógy. Herecké výkony by som rozdelil do troch kategórii - na priemerné, podpriemerné a hrozné. Do prvej kategórie bojovníkov so Zinnerovej dialógmi patria Jiří Bartoška (otec Aksman), Martin Stropnický (Mjr. Hrazdíra) a skutočne nervózne pôsobiaci Bolek Polívka (otec Fetko). Do kategórie podpriemerných výkonov spadli Vlastimil Harapes (otec Čihan) a môj inak veľmi obľúbený Jan Potměšil (Kpt. Nečas). Posledná kategória je preplnená najviac. Tam patria v podstate všetci ostatní vedení vyšetrovateľskou dvojkou Pavel Šimčík (Por. Poštulka - na jeho "uklidnete se, uklidnete se" sa len tak ľahko nezabúda) a Kristina Filipová (Ppor. Lipčíková, ktorá vie zaujímavo viesť policajné zásahy špeciálnej jednotky). Úsmev na tvári vám určite zaručí aj skupinka delikventov na čele s Davidom Krausom (Artur Aksman). Pobaví aj krásne prázdna Jana Štefánková (sekretárka Izabela, jej prítomnosť je asi každému zrejmá) a detičky známych hercov (David Švehlík, Anna Polívková).