|
KUKUŠKA |
KUKUŠKA |
Názov "kukučka" prischol na konci druhej svetovej vojny nezvyčajnému trestu: vojaka ustupujúcej armády prikovali reťazou ku skale a nechali ho s puškou a skromnými zásobami "vítať" postupujúce sovietske vojská. Pre istotu zvykli previnilcov ešte obliecť do esesáckych uniforiem, aby sa s nimi boľševici veľmi nemaznali. Presne do tejto situácie sa dostal aj mladý Fín menom Veikko, no namiesto číhania na Rusov sa ihneď pustil do svojej reťaze. Keď sa mu podarilo oslobodiť, vyhľadal najbližšie ľudské obydlie - samotu obývanú energickou Laponkou menom Anni. Tá však krátko predtým dovliekla do chatrče raneného ruského vojaka. Keďže nikto z nich nikomu nerozumie ani slovo, situácia sa môže vyvinúť všelijako...
Zápletka Kukušky je naozaj univerzálna a dal by sa z nej rovnako dobre vyrobiť thriller o boji na život a na smrť, alebo psychodráma o ponorkovej chorobe. Scenárista a režisér Alexandr Rogožkin však zvolil úplne iný prístup: natočil film, ktorý sa na povrchu tvári ako ľahká a nezáväzná komédia, a pritom jemne a nevtieravo rozpráva o dôležitých a zložitých veciach. Z jednoduchého faktu jazykovej bariéry dokáže znovu a znovu ťažiť prirodzené komické situácie prechádzajúce úplne "pomimo" samotných postáv a vychutnať si ich môžeme len my diváci, ktorí máme poruke titulky a všetkému rozumieme.
|
|
Rogožkinove "rôznobežné dialógy", keď jeden hovorí o koze a druhý o voze, si zachovávajú vtip hlavne kvôli tomu, že výborne prispievajú ku kresbe jednotlivých postáv. Zároveň postupne odhaľujú hlbšiu myšlienku - to, že každá jazyková bariéra je tenšia a zároveň hrubšia než by sme si mysleli. Namiesto klasických jazykov totiž nastupujú iné - jazyk zbraní a smrti, jazyk tela a dotyku, jazyk alkoholu a drog a ešte mnoho iných. A od toho, ktorý z nich v kľúčovej chvíli prevládne, sa odvíjajú osudy ľudí.
Kukuška sa veľmi ľahko pozerá aj vďaka tomu, že psychológia všetkých troch hrdinov je zvládnutá majstrovsky a s každým (každou) z nich sa dá dobre stotožniť, aj keď sú to úplne odlišné povahy. Ešte aj ufrfľaný a podozrievavý Rus (ktorému prischne meno "Pšolty", pretože pri predstavovaní Veikkovi odvrkne "pašol ty...") je nám ufrfľaným Slovákom dôverne blízky. Dynamiku trojice však predsa len ovláda postava Anni - je dokonale pragmatická a pritom dokonale ženská (nikdy by som nepovedal, že sa tie dve vlastnosti môžu tak dôkladne prelínať).
Napriek tomu, že všetky postavy majú v deji viac-menej rovnakú váhu, Veikko dostane na dvoch miestach trochu viac priestoru - pri opise jeho nekonečných pokusov dostať sa z reťaze a potom v smutných scénach na ceste do krajiny mŕtvych. Sú to všetko chvíle, keď je odkázaný sám na seba, a treba povedať, že fungujú ako druhá rovina filmu a dodávajú ostatným scénam väčšiu váhu - nepriamo dokresľujú, prečo sme my ľudia spoločenské tvory.
|
|
O hereckých výkonoch škoda hovoriť, pretože k nim niet čo dodať. Podľa mňa sú dokonalé a všetci traja predstavitelia hlavných postáv si zaslúžia obdiv za výborne odvedenú prácu.
Spôsob rozprávania príbehu je minimalistický, vyvažuje ho však veľkolepá a drsná krása tajgy spolu s nádherne citlivou kamerou Andreja Žegalova. Kukuške chýba akýkoľvek soundtrack, opäť to však vôbec nie je na škodu (skôr by v tomto prípade rušil).
Na výrobe snímky sa podľa IMDb podieľalo len 21 ľudí. Skutočný počet bol isto vyšší (napríklad v titulkoch nie sú uvedení piloti ruských stíhačiek), no aj tak je Kukuška otvorenou výzvou všetkým filmárom. Názorne totiž dokazuje, že s kvalitným scenárom môže vzniknúť aj bez mamutej výpravy hodnotný a pritom divácky prístupný film, na ktorom sa dá schuti zasmiať. U nás sa potuľuje po filmových kluboch a je otázne, koľko ľudí ho vlastne uvidí - no tipujem, že tí, čo sa odhodlajú, odídu z kina spokojní.
Kukushka (Rusko, 2002, 100 min.)
Réžia: Alexander Rogožkin. Scenár: Alexander Rogožkin. Kamera: Andrej Žegalov. Hudba: Dmitrij Pavlov. Hrajú: Anni-Kristina Juusoová, Ville Haapasalo, Viktor Byčkov, Alexej Kašnikov, Michail Korobočkin
