NIčEHO NELITUJI

Dokument Ničeho nelituji vznikol spojením dvoch stredometrážnych filmov so spoločnou, hlavnou témou - prenikaním kamery čo najhlbšie do komplikovaných a klasicky problémových rodinných vzťahov, upozorniť a poukázať na bežný život, ktorý je tomu filmovému na míle vzdialený. Divák sa zoznamuje so skutočnými ľuďmi a vnútorne je nútený zmazať hranice medzi realitou a fikciou. Kamera sa stáva svedkom a zároveň akýmsi náhodne voyeuristickým pozorovateľom. Na hladinu sa postupne vynárajú rodinné spory a vykúpením z autenticity videného sa stáva strih. Postavy dokumentu môžu byť vo svojom myslení a jednaní značne odlišné od nás samotných, napriek tomu sa vďaka veľkej dávke pravdivosti v akej sú prezentované, môžeme s niektorými rysmi tohto myslenia a jednania stretnúť aj sami u seba. A to je možno aj jedným z hlavných zámerov tohto projektu - aby sa pre diváka film neskončil so záverečnými titulkami, ale pokračoval a možno aj niekedy pomohol lepšie porozumieť jeho vlastným životným situáciám.

Prvý dokument nesie symbolický a rôzne interpretovateľný názov Standard (ide o absolventský film Remundovej) a je spoveďou a sondou (už je to tu) do rodinného, trojgeneračného sporu. Trojica žien (babka, dcéra, vnučka) sa pred kamerou postupne, rôznymi formami (sediace priamo pred kamerou, hlasom mimo obraz, spoveďami v autentickom prostredí - paradoxne aj v prostredí Českého ráje to napohled, či štylizovanými sekvenciami) prezentujú a ponúkajú tú svoju pravdu. Generačným a osobnostným sporom vo svojej autenticite pomáha detailne nekompromisná kamera Jakuba Šimúneka. Tri ženy, ktoré ako v bludnom kruhu, stále znova a znova otvárajú staré rodinné jazvy a bez známok hanblivosti a strachu sa zdôverujú svojmu novému priateľovi - kamere, sú len obrazom a odrazom dnešného sveta. Na tomto pozadí, dôverne známemu každému z nás, sa tak rozohrávajú situácie, ktoré svojou nevídanosťou, tragikou a komikou emocionálne strhávajú divákovu myseľ. Záver ich sporu patrí katarznému až surrealistickému spoločnému (aj keď tak rozdielnemu) tancu za taktov Verdiho Traviati. 

Druhou časťou dokumentu je novo nakrútený materiál s názvom Ničeho nelituji. Umelecká sonda (ups, a je to tu) do života veľmi svojráznej rodinky pod vedením 71. ročnej charizmatickej indiánskej babičky. Opäť sa na scénu dostávajú rodinné vzťahy, spomienky a obhajoby, ale na rozdiel od Standardu je tu citeľnejšia snaha autorov o odľahčenie témy a využitie ponúkanej častokrát až čiernej situačnej komickosti. Viac postáv a rozsiahlejšie dramaturgické pozadie, ponúka oveľa širšiu paletu vtipnosti a optimizmu ako prvý dokument. Ďalším rozdielom je aj prítomnosť hlasu samotnej režisérky a jej upriamenie sa prakticky banálne otázky, na ktoré je sa tak ťažko hľadá odpoveď. Jeden trademark ale ostal nezmenený. Podobne ako Standard uzatvára tanečne-symbolická scéna, končí aj Ničeho nelituji. Hlavná hrdinka, vitálna babička, v ňom tancuje pri známom šansóne Edith Piaf - Non, je ne regrette rien.

Dokumentárny film Theodory Remundovej vám rozhodne odporúčam. To je vlastne aj našou hlavnou úlohou. Upozorňovať na filmy, ktoré by ste si rozhodne nemali nechať ujsť. Upozorňovať na filmy výnimočné, silné a nápadité. Poradiť vám, ako oddeliť kvalitu od braku. Myslím, že hlavne preto nás čítate...  

Ničeho nelituji (ČR, 2003, 83 min.)
Réžia: Theodora Remundová. Scenár: Theodora Remundová. Kamera: Jakub Šimůnek, Jiří Lívanec. Hudba: Giuseppe Verdi, Antonín Dvořák, Edith Piaf. Hrajú: Irena Dittertová, Marcela Stieglerová, Patricie Fialová, Danuše Pánková, Miloš Dokoupil, rodina Pánková