PÄŤ LUPIČOV A STARÁ DÁMA

Remakom takmer päťdesiat rokov starého, rovnomenného filmu (v hlavnej úlohe s Alecom "Obi-Wan Kenobim" Guinessom) bratia Coenovci po nedávnej Neznesiteľnej krutosti znova dokazujú, že si od rýdzo autorsky originálnych príbehov vybrali oddychový čas. A hoci kvalitatívne ich najnovší film, námetom vzdialene pripomínajúci vydarených  Darebákov (Small Time Crooks) od Woodyho Allena, nie je od starších kolegov našťastie až tak vzdialený ako je od chladom zaviatej Minnesoty z Farga geograficky ďaleko k južanskej delte Mississippi, predsa len Päť lupičov a stará dáma predstavuje voči súrodeneckým starším dielam (od krvavej Zbytočnej krutosti cez spomínané oscarové Fargo, majstrovskú ódu na povaľačský život Big Lebowski v tesnom závese s oddyseovsky ladeným Bratríček, kde si? až po formou a hereckým výkonom Billyho Bob Thortona dokonalú poctu na noir filmy Muž, ktorý nebol) posun na stupnici výslednej kvality a celkového dojmu o jeden stupeň nižšie.

Hlavnou príčinou tohto zostupu je paradoxne to, čo je obyčajne považované za najsilnejšiu stránku ich rozprávačských postupov - príbeh, konkrétne jeho miestami nedotiahnutá dramaturgia. A nemám teraz na mysli na tempo rozvláčnejšiu, prvú časť filmu. Práve naopak, osobne expozičnú časť, v ktorom sú postupne predstavení hlavní aktéri filmu, považujem za mimoriadne vydarenú smerom k charakterizácii jednotlivých postáv pomocou výstižných situácií. Je pravda, že niektoré humorné nuansy sa v našich končinách nedočkajú patričného pochopenia u bežného publika, ale to nie je chybou tvorcov, ale neznalosti samotného diváka (napr. Univerzita Boba Jonesa, ktorú stará Marva opisuje ako "good Bible college" a na ktorej chod ako pravá veriaca a černoška prispieva mesačne dotačnou sumou 5$ je v skutočnosti ultrapravicová škola, ktorá až do roku 1970 nedovoľovala štúdium pre ľudí čiernej pleti; a vyslovene fajnšmekerskou záležitosťou je potom epizódne vystúpenie Bruce Campbella, známeho z Raimiho trilógie Evil Dead, v úlohe ochrancu zvieracích práv v scéne natáčania reklamy). 

Coenovci sa potom prvej výraznejšej chyby dopúšťajú niekde za úvodnou tretinou, kedy už beztak priamočiary dej (naratívna rafinovanosť ich predchádzajúcich diel žiaľ v tomto prípade sťažka dosahuje polovičnú údernosť) prekladajú úplne zbytočnou, muzikálovou scénou v kostole, ktorá svojou monotónnosťou začne veľmi skoro nudiť a navyše si po skončení filmu uvedomíte, že bola pre ďalšie smerovanie deja úplne zbytočná (hlavne, keď ju Coenovci v príbehu takmer doslova ešte raz duplikujú). Od tohto momentu sa podobných lapsusov dočkáme v scenári viacero (napr. zbytočne zaradený flashback, ktorý svojím umiestnením v deji načisto kazí pointu jednej sekvencie), navyše s každou pribúdajúcou minútou síce tempo filmu pomaly akceleruje, ale napriek tomu je vám stále jasnejšie, že Päť lupičov a stará dáma je bratským ústupom od niekdajších, kultovými hláškami rozbúrených vĺn čiernohumorných filmov smerom k pokojnejším vodám bežného mainstreamu. Dôkazom toho môže byť tak prvoplánový výskyt scén s podtónom "zábavných" fekálnych situácii ako i obsadenie Marlona Wayansa (spolutvorca Scary Movie 1,2) do postavy upratovača kasína, u ktorého sa slovíčko "fuck" v jeho slovnej zásobe vyskytuje vo väčšej miere ako je zastúpenie černošskej populácia v Harleme. Ako kontrapunkt k Hanksovej intelektuálskej slovnej zásobe to zo začiatku v línii konverzačného humoru funguje spoľahlivo, postupom času ale táto zbytočná slovná explicita, navyše častokrát sa opakujúca (aj variácia použitia spomínaného "f" slova má svoje hranice) začne liezť na nervy.

Na druhej strane, oproti týmto negatívam stoja viaceré klady, ktoré celý film jasne vyzdvihujú do vyššieho priemeru. V prvom rade je to ústredné herecké duo. Tom Hanks si svoju postavu - lingvistickou virtuozitou disponujúceho profesora zjavne užíva a Irma P. Hall ako stará pani Marva je mu nielen v spoločných scénach viac ako dôstojným protihráčom. Kamera Rogera Dickinsa (dvorný spolupracovník bratského dua) výtvarne úspešne štylizuje obraz slnkom nasiaknutého amerického juhu, rovnako ako rozostreným obrazom nočných scenérií na moste spoľahlivo podtrháva noir atmosféru týchto momentov. Navyše vďaka jej rozpohybovanosti v interiérových scénach úspešne napomáha budovať dojem ich väčšej rozľahlosti (napr. pivničné priestory).