|
KRÁľ ARTUŠ |
KRÁľ ARTUŠ |
Je niekoľko legiend, ktoré prerástli národný rozmer a obohatili celú európsku civilizáciu. Rytieri okrúhleho stola patria k takýmto legendám. Fascinovali Sapkowského i Tolkiena, Slovanov i Románov. Od štvrtka sú opäť v kinách, ale fascinovať vás nebudú…
Odkiaľ začať? Koncept "history behind legend" s ktorým prišlo duo Bruckheimer/Fuqua sa rozhodol z počiatočných problémov urobiť výhodu. Keďže sa zdalo, že nie je dostatok peňazí na drakov a kúzla, rozhodlo sa urobiť všetko "akoby to bolo naozaj." Koncept, ktorý vo mne vyvolal úžasné očakávania. Obliecť Merlina, Excalibur, Lancelota do historického hábu, vznik anglickej štátnosti, to všetko znie naozaj podnetne. Mytologická verzia má svojho dokonalého protagonistu v podobe Excaliburu, teraz mohol vzniknúť opačný svet. Nevznikol.
|
|
|
Hľadať odpoveď na otázku: "prečo sa to nepodarilo?" je podobné, ako vykopávať v sutinách Stonehenge. Niektoré kúsky nájdete rýchlo, iné si musíte pospájať v hlave. Počiatočné rozhodnutie zmeniť anglo-saského Artuša bojujúceho za zjednotenie kmeňov na Rimana, ktorý bojuje proti saskej invázii je odvážne, ale dobré. Ponúka v sebe množstvo zaujímavých momentov na hranici zanikajúcej antickej civilizácie a vznikajúceho feudálneho panstva. Ak vás zaujíma tento svet, srdečne odporúčam knižnú trilógiu Harryho Harisona Cesta jedného kráľa, Artuš to totiž nezvládol. Počnúc príliš pomaly sa rozvíjajúcim vzťahom medzi Arthurom Castusom a jeho nedobrovoľnými jazdcami (v skutočnosti veľmi okrajová časť prevažne pešej rímskej armády), skrz použite katapultov barbarskými Piktami, až po násilné klišé ("tvoja matka bola z nás, vrátil si sa…"). Jedinými dvoma zaujímavými momentmi "asimilovania" legendy tak pre mňa boli Merlin a Guinevra ako "natural born leaders" a najmä to, ako získal Artuš svoj meč. Metafora detskej nemohúcnosti a otcovho hrobu, nech už zakomponovaná do nadsadeného flashbacku, bola pre mňa jediným silným momentom filmu.
Poviete si OK, nie každý študoval históriu, a prečítal všetko o Artušovi, aby ho vyrušovali subjektívne nuansy interpretácii. Žiaľ, ešte stále sme sa nedostali k zásadnému problému filmu. Tým je režisér Antoine Fuqua (Training Day). Ak naozaj niečo dosiahol, tak to, že jednoznačne presvedčil, že nevie nakrúcať akčné scény. Tak chaotické, nedynamické a neatmosférické bojové strety sa len tak ľahko nevidia. Myslím, že režisérovi treba prišiť na tričko aj necharizmaticky vyznejúceho hlavného hrdinu. Samozrejme, Clive Owen svojím huhňavým hlasom a nerozhodným pohľadom zlyhal, ale stále sa nemôžem ubrániť myšlienke, že iný režisér by z neho Artuša vydoloval. A možno nie…
|
|
|
Časť filmu zachraňujú vedľajšie postavy, ktoré sú obsadené zaujímavo a každá jedna má viac charizmy ako Owen. Hlavný lídrom v tomto zmysle nie je ani Keira Knightley, ktorá sa stala mediálnou tvárou filmu, ale Till Schweiger a Stellan Skarsgard ako saskí vodcovia. V tomto momente mi prichádza na um Trója a paralela s vydarene obsadenými bratmi Menelaom a Agamemnónom. Ak sme Tróju (zaslúžene) kritizovali, v porovnaní s Artušom vyznieva o triedu - dve lepšie.
Neodpustím si ešte jednu poznámku. Zatiaľ čo porovnanie s Excaliburom je úplne zbytočné, spomeniem film z priečinku "moje obľúbené dobré-zlé filmy" Vikingovia (13 Warior). Casting na vedľajšie úlohy sa v oboch filmoch podobal, ale tým to končí. V porovnaní s Artušom sú Vikingovia neskutočne dynamickým a emotívnym filmom (pamätáte si skvelú náborovú scénu?), ktorý si odtrpel autorské nezhody a zmenu réžie.
Celuloidový Kráľ Artuš si odtrpel tiež svoje (pri niektorých scénach som mal pocit, že sa komparz nudí a hrá, že hrá), tak sa pripravte, že ak pôjdete do kina budete trpieť tiež. Čím viac máte radi Artušovskú legendu - tým viac…
King Arthur (USA, 2004, 120 min.)
Réžia: Antoine Fuqua. Scenár: David Franzoni. Kamera: Slawomir Idziak. Hudba: Hans Zimmer. Hrajú: Clive Owen, Keira Knightley, Ioan Gruffud, Til Schweiger, Stellan Skarsgard, Hugh Dancy, Ray Winstone, Ray Stevenson, Stephen Dillane, Sean Gilder, Pat Kinevane, Ken Scott.
