HOREM PÁDEM

Otakar, vysokoškolský pedagóg, skolabuje jedného dňa na prednáške. Na základe varovného signálu si uvedomí, že by si mal dať život do poriadku a vyriešiť vzťahy so svojím synom Martinom, emigrantom žijúcim v Austrálii, výrazne mladšou partnerkou Hanou a so svojou ženou Věrou, s ktorou sa nikdy nerozviedol.

Toľko stručný náčrt deja. Ako vidno, vo filme vystupuje viac postáv, ktoré sa dajú označiť za hlavné. Epizodické rozprávanie je momentálne v kurze a Hřebejk spolu so scenáristom Petrom Jarchovským sa pre svoju exkurziu do súčasnosti rozhodol využiť aj pôsobivú formu narácie, teda roztrieštenosť. Bohužiaľ, práve na tomto rozhodnutí film Horem pádem stojí a padá. Z toho dôvodu totiž ostávajú niektoré momenty nedotiahnuté do konca alebo sú doťahované na rýchlo, čo sa vo finálnej podobe podpisuje pod celkovú kvalitu diela.

Príbehy jednotlivých charakterov sú vo filme vyprofilované pomerne precízne a na vyššej kvalitatívnej úrovni. Problémom však je, že ako celok sa rozchádzajú a nepôsobia príliš kompaktne. Niektoré momenty filmu pôsobia dokonca až nezmyselne, zbytočne. Ako konkrétny príklad uvediem scénu, keď Martinovi ukradnú peňaženku. Na tom by ešte nebolo nič podozrivé. Ale ukončenie tejto sekvencie, teda vyjasnenie "trestného činu" pôsobí podľa môjho názoru nechcene komicky, až trápne. 

Film sa vyznačuje aj viacerými vydarenými scénami. Konkrétne môžeme hovoriť o rodinnom obede, pri ktorom sa stretnú otec a syn, čo sa vrátil z Austrálie, manželia žijúci oddelene a mužova partnerka. Scéna je napísaná veľmi pôsobivo, bohužiaľ, aj tej niečo chýba. Dialógy a monológy jednotlivých postáv dosahujú v tejto scéne kvality dialógov z Pelíškov, ale scéna ako celok nevyznieva úplne presvedčivo. Aj keď herecké výkony Jana Třísku a Emílie Vášáryovej sú uveriteľné a pôsobivé, scéne podľa môjho názoru chýba oživenie, spestrenie, niečo, čo by jej dalo potrebnú "šťavu" a "šmrnc". A to je vlastne problém celého filmu. Tragédie jednotlivých zúčastnených nie sú natoľko silné, aby ľudí dokázali úplne pohltiť a humor nie je natoľko vtipný, aby dodal snímke tú správnu pozitívnu energiu. Tieto dve zložky, medzi ktorými v predchádzajúcich filmoch Hřebejka a Jarchovského vládla veľmi príjemná harmónia a rovnováha, strácajú v Horem pádem svoje čaro. Režisér ani scenárista nedokážu v jednotlivých epizódach vyvolať u diváka potrebnú atmosféru, ktorú si takýto spôsob narácie jednoznačne vyžaduje. V porovnaní s inými filmami takéhoto razenia, či už z poslednej doby írsky Intermission, alebo staršie "pecky" ako Amores Perros, tvorcovia nie sú schopní pozliepať príbehy postáv a postavičiek do súdržného celku natoľko pôsobivým spôsobom, ako to bolo v prípade menovaných (aj keď Intermission má spomedzi dvojice uvedených k Horem pádem najbližšie, pretože je tragikomédiou, a nie čistou tragédiou ako druhý spomenutý).

Horem pádem má však určite aj svoje pozitívne stránky, ktoré z neho robia stále nadpriemerný film. Platí to pre herecké výkony takmer všetkých zúčastnených (veľmi milo ma prekvapili Jaroslav Dušek, ktorého kreácia je dostatočne odlišná od tých prechádzajúcich na to, aby pôsobil čerstvo a neopozerane, a Petr Forman, ktorého civilný prejav si v ničom nezadá v porovnaní s hereckými velikánmi českej a slovenskej kinematografie, medzi ktoré Emília Vášáryová a Jan Tříska nepochybne patria). Rovnako solídny a kvalitný výkon podáva aj Martin Huba. V jeho prípade je možno trochu škoda, že nedostal vo filme viac priestoru. Ďalším pozitívom snímky je hudobný sprievod, ktorého autorom je Aleš Březina a ktorý vytvára príjemný, nerušiaci podmaz. A nedá mi nespomenúť záverečnú strihovú sekvenciu uzatvárajúcu jednotlivé dejové línie a je vskutku asi najkvalitnejšou z celého filmu.