ZLODEJI PAMÄTI |
ZLODEJI PAMÄTI |
Kde bolo tam bolo, niekde medzi kráľovstvom shyamalanových prekvapivých point a územím mystiky Aktov X sa nachádza územie Zlodejov pamäti. Nie tak ďaleko od panstva Faktoru psi a Krajných medzí.
V tejto krajine sa stalo čosi strašné. Vyschol prameň riečky Pointa a všetky práce na budovaní tohto kráľovstva sa rozpadli na mŕtvolný prach. Či presnejšie, zmizli ako vysaté hladným vysávačom...
Prejdime na trochu vážnejšiu tému. Najnovšie filmové dielko by sa rado videlo kdesi v shyamalanovských vodách, ale treba hneď na začiatok povedať, že sa to nepodarilo. Problém tkvie v úplne základnej veci a tou je príbeh a jeho pointa.
Pokiaľ sa príbeh a jeho postavy iba rodia všetko vyzerá byť v poriadku. Presvedčivá Julianne Mooreová v úlohe matky, ktorá verí svojmu srdcu viac než čomukoľvek inému, dokáže potvrdiť atmosféru nejasného strachu.
Divák má pocit, že sa "čosi" deje a zúčastnene sleduje každý detail, aby si (rýchlejšie než hlavná hrdinka) poskladal puzzle a pochopil. Žáner mysteriózneho thrilleru totiž ráta práve s týmto. Ukáže svet, ktorý je divák ochotný akceptovať a potom mu v dobre premyslenom dávkovaní ponúka ingrediencie dôležité pre uchopenie problému a nájdenie odpovedí. Dobrý thriller pritom dáva divákovi nielen šancu pochopiť, ale často mu ponúka určitú porciu pochopenia skôr, než hlavnému hrdinovi, aby sa mohol dostatočne báť. Toto involvovanie spôsobuje, že tušíme čosi viac a vieme, že do tej chodby by hrdina nemal ísť, respektíve tomu susedovi sa radšej nemal sťažovať. Áno, hovorím teraz o klasickej remeselnej štruktúre, ktorú nemožno brať ako posvätnú métu. Spomínam ju preto, lebo v tomto filme nefunguje.
Akonáhle sa totiž divák začne dozvedať čosi viac, začne sa aj ošívať v kresle. Pointa skrytá za stromom tak "trčí", že si hovorí: "to nemôže byť pravda...". Akonáhle však režisér prvýkrát zapne vysávač a policajt vyletí von z domu pochopíme, že najhoršie obavy sú pravdou a že logika utiekla "tou dierou na streche", ako splašená.
Od tohto momentu (sme cca v polovici filmu) sa dá už len užasnuto pozerať ako kŕčovito a nemotorne všetko speje k predvídateľnému a (napriek žánru) nelogickému koncu. To, že mi záverečný súboj pripomenul Matrix je už snáď moja zlyhávajúca pamäť, ale...
čo som to chcel.... úplne som zabudol...
hm... :-)
...
zostal vo mne úplný pocit prázdnoty.... ešte že tá najrannejšia spomienka, bola celkom príjemná, ale aj tak...
The Forgotten (USA, 2004, 91 min.)
Réžia: Joseph Ruben. Scenár: Gerald Di Pego. Kamera: Anastas N. Michos. Hudba: James Horner. Hrajú: Julianne Moore, Christopher Kovaleski, Matthew Pleszewicz, Anthony Edwards, Gary Sinise, Jessica Hecht