VOLANIE MORA

Nechať žiť alebo nechať umrieť. Bojovať o život alebo bojovať ako o život za smrť? Téma eutanázie osebe pomerne citlivá, ale aj dosť silná na to, aby dokázala dať základy filmu, ktorý priková diváka k sedadlu a donúti ho naozaj sa zamyslieť a možno aj prehodnotiť svoj postoj k zmyslu "nedôstojného života". Akosi som podvedome počítala s tým, že Volanie mora bude tým filmom, ktorý z diváka vytiahne všetok vzduch až po reziduálny, že jedno oko nezostane suché a vôbec, že z kina odíde vyžmýkaný, dojatý a rozhodnutý bojovať, či už za, alebo proti právu zvoliť si čas odchodu zo sveta (za istých, hraničných, okolností).
 
S ľútosťou musím konštatovať, že toto sa Amenábarovmu (Tí druhí, Diplomová práca) filmu nepodarilo. Aj napriek vizuálnej mohutnosti kamery, majestátnosti hudby, ktoré uchopia a držia, ma nedostal do polohy, v ktorej by som sa skutočne zamyslela. Celý film som sledovala Ramóna, ako leží na posteli, sníva o mori, o tom, ako sa prejde po pláži, ako objíme ženu, ktorú miluje, usmieva sa úsmevom z polosna a pritom všetkých presviedča, že jeho život nie je dôstojný a jediným jeho zmyslom je smrť. A všetci okolo neho hľadajú a skúšajú a vôbec robia, čo mu len na očiach vidia. Sú to práve vedľajšie postavy, kto udržiava pocit, že dobrovoľná smrť, prípadne s pomocou priateľov, môže byť občas tým jediným správnym riešením. Ramón sám však nemá jediný moment, v ktorom by mal šancu skutočne prehovoriť do duše tým, na ktorých slove záleží.
 
S vedľajšími postavami rozohral Amenábar zopár zaujímavo sa javiacich línií, ktoré ale akoby nechal odísť do stratena. Žiaľ, aj tie, ktoré mohli viesť k očakávanému silnému momentu, ktorý mal zatlačiť do sedadla a utlmiť dýchanie. Nevyužil súdne pojednávanie, na ktorom mohol Ramón predniesť reč minimálne na úrovni Larryho Flynta a obrátiť právo na život garantované v ix medzinárodných dohovoroch a snáď každej ústave hore nohami a vybojovať si právo zomrieť alebo sa o to aspoň seriózne pokúsiť. Nechal tiež odplávať naznačenú milostnú líniu medzi Ramónom a Juliou, advokátkou obhajujúcou jeho prípad, ktorá trpí degeneratívnou chorobou a ktorá mu v jednom momente sľúbi spoločnú smrť. Akoby silou mocou chcel udržať Volanie mora na "civilnej", nie patetickej hladine, pričom ostal zaseknutý niekde uprostred. Ramónov osud mal a mohol vyvolať morskú búrku s vlnami trieštiacimi sa o skaly. Volanie mora skôr pripomína pokojnú hladinu, ktorú kde tu sčerí závan vetra. Zdanlivý pokoj ale môže byť klamlivý.

Aj napriek tomu silnému pocitu čistoty, ktorý vo mne zanechalo to nerozhodné (a nerozchodené) podanie Ramónovej túžby zomrieť, s mierom v duši dávam 7/10. Dôvodom a príčinou tohto môjho rozhodnutia je fakt, že Volanie mora je stále nadpriemerný film, najmä vďaka už spomínanej kamere a hudbe, nech to znie akokoľvek bizarne a nech sa vám zdá akokoľvek úchylný fakt dlhý "let" kamery so sprievodom árie z Pucciniho Turandot. A je to tiež aj subtílnosť bočných príbehov, vedľajších osudov, dotknutých Ramónovým stavom. Práve vďaka nim nezostáva otázka Ramónovho ďalšieho života výlučne jeho záležitosťou, jeho utrpením. Odkrývajú pohľad tých druhých, ktorí zmenili svoj život, obetovali sa, aby vlastne slúžili človeku, ktorého majú radi natoľko, že ho podporia v každom jeho rozhodnutí, hoci s ním nesúhlasia. V konečnom dôsledku Ramónov život nie je jediný poznačený jeho neopatrným skokom do ustupujúceho mora. Dotvára sa tak pocit, ktorý nie je celkom jednoznačný v postave Ramóna - že život je občas naozaj len cestou ku smrti a čím skôr smrť príde, tým lepšie, nech to znie akokoľvek kruto. Volanie mora tak nie je, akoby sa na prvý pohľad zdalo, príbehom muža túžiaceho po smrti ako vykúpení, hoci práve on je pasívnym hýbateľom minisveta ľudí okolo neho. Volanie mora je mozaikou životov, ktoré sa zmenili. Je v ňom v omrvinkách dávkovaná sila, ktorá dokáže upútať oko a zaujať. Stále sa je na čo pozerať a stále je na ňom niečo, čo vás prijme sledovať ho s úprimnou zvedavosťou.
 
 
Mar Adentro (Taliansko/Španielsko/Francúzsko, 2004, 125 min.)
Réžia: Alejandro Amenábar. Scenár: Alejandro Amenábar, Mateo Gil. Kamera: Javier Aguirresarobe. Hudba: Alejandro Amenábar. Hrajú: Javier Bardem, Belén Rueda, Lola Dueńas, Mabel Rivera, Celso Bugallo, Clara Segura