PRÍLIŠ DLHÉ ZÁSNUBY

Manech s Mathildou sa poznali už od detstva. Do ich rozkvitajúcej lásky mierne postihnutých ľudí ale vstúpila I. svetová vojna. Podobne ako v tisíckach iných prípadoch, aj tu padol sľub, že Mathilda na Manecha počká nech sa deje čokoľvek. To "čokoľvek" potom prišlo tesne pred koncom vojny, presnejšie v januári 1917. Vtedy bol Manech a ďalší štyria odsúdenci poľným súdom donútený vystúpiť zo svojho zákopu a vstúpiť na "územie nikoho" - do palebného priestoru medzi vlastnú a nepriateľskú líniu. Smrť mala pre nich prísť takmer naisto - či už v podobe osudnej guľky pri krížovej paľbe, či pri nálete, alebo pomalým skonaním pod vplyvom hladu a zimy. Nastavajúce udalosti síce príčinu smrti zahalili rúškom tajomstva, ale o smrti Manecha nebolo takmer pochýb. Takmer! Slovíčko nádeje - alegória k tenkej nitke, ktorá Mathildinu vieru a odhodlanie nájsť Manecha buď odmení, alebo ju uškrtí. S vytrvalosťou stopárskeho psa a za pomoci útržkových informácii, poloprávd a klamlivých stôp Mathilda postupne začala skladať mozaiku osudného dňa neveriac, že jej milý je mŕtvy. Fatalita konca jej cesty je jasná - buď šťastné znovustretnutie, alebo trpké priznanie si krutej pravdy. Alebo, žeby existovala aj tretia možnosť...?

Príliš dlhé zásnuby sú epickou, vojenskou lovestory zmiešanou s prvkami detektívky, ktorej rozmach a vložené finančné prostriedky sú vidno takmer v každom zábere. Veď bodaj by aj nie - skutočnosť, že Jeunet má veľmi vyvinutý zmysel pre obrazovú krásu je vec známa už dávnejšie. Vizuálna hra aj s najmenším detailom v zábere ako i dôsledná estetická viazanosť na celok je bezchybná. Výtvarná stránka filmu tak v sebe kombinuje viacero štýlov - od secesívnej roztopašnosti a prepojenia všetkého so všetkým, až po impresionistickú ilúziu momentu krásnych exteriérových záberov. Rovnako hravá a zároveň správne náladotvorná je aj farebná filtrácia v rozmedzí od chladných, šedo-modro-zelených vojenských sekvencií zahalených v ponurom prívale dažďa až po sépiovo hnedo-hrejivé zábery z domova, ktoré vyzerajú ako rozpohybované staré fotografie. Len škoda, že vďaka slabinám v scenári strháva toto vizuálne "obžerstvo" na seba až prílišnú pozornosť.

Z pohľadu sujetu je pritom Mathildine detektívne dobrodružstvo podávané podobne ako u Amélie. Diskurznou technikou (rozprávač komentujúci dej mimo obraz), s početnými flashbackmi a dejovými odbočkami - čo sa nakoniec ukázalo ako najväčším problémom filmu. Jednoduchý, i keď silný príbeh nekonečnej lásky je rozvíjaný zbytočne komplikovane. Od prvých minút pred nami defiluje početný panteón vedľajších postáv, ktorých dejové usadenie ako i charakterizácia si vyžaduje značnú fragmentárnosť a roztrieštenosť rozprávania. Pokiaľ sa vám rôznorodé postavičky nepodarí "katalogizovať" hneď od začiatku, tak s pribúdajúcimi minútami sa v ich identifikácii budete postupne, ale isto strácať.  Jeunetova satira, irónia, miestami morbídny humor, temné vízie (ktoré sa postupne v jeho tvorbe od Delikatesov, kde bizarnosť tvorila ústredný prvok, presunuli do úzadia ako iba čisto zaujímavý doplnok) ako i detská roztomilosť vydarených nápadov (vyzliekanie v rytme sfúkavania svetla) ma veľakrát potešili a prinútili úprimne sa pousmiať, ale kompaktný pocit uspokojenia vo mne nenastal. Filmu tak najviac ubližuje nedotiahnutá dramaturgia, ktorá by ako prísna, ale spravodlivá ruka celé rozprávanie plné skvele malých detailov zviazala do jedného, funkčného celku. Výsledok tak skôr pripomína tortu s rôznymi prímesami, kde maškrtný jazýček vedie naše prsty vyberať iba jednotlivé chuťovky.

Zatiaľ čo Amélia nemá skoro žiadnych odporcov, Príliš dlhé zásnuby také čisté konto určite nedosiahnu. Pritom herecké obsadenie od samotnej Audrey Tautou, cez Jeunetovho kmeňového herca Dominiqua Pinona až po hosťujúcu Jodie Foster je veľmi presné a presvedčivé. V princípe možno povedať, že film sa vám bude páčiť tým viac, čím viac ste schopný rezignovať na sledovanie dejovej linky, oprostiť sa od detektívneho rozväzovania klbka vzájomne prepojených vzťahov, separovania klamlivých stôp a oddať sa obrazovej kráse, podmanivej hudobnej stope, veľkým očiam hlavnej predstaviteľky a naladiť sa na rovnakú vlnu umeleckého cítenia so samotným režisérom. Za pokus to určite stojí.

Un long dimanche de fiancailles (Francúzsko/USA, 2004, 134 min.)
Réžia: Jean-Pierre Jeunet. Scenár: Jean-Pierre Jeunet, Guillame Laurant. Kamera: Bruno Delbonnel. Hudba: Angelo Badalamenti. Hrajú: Audrey Tautou, Jodie Foster, Tchéky Kario, Gaspard Ulliel, Jean-Pierre Becker, Dominique Bettenfeld, Julie Depardieu, André Dussollier