ŽIADOSTIVÉ TELÁ

VAROVANIE č. 2: Ak nemáte radi komorné psychologické drámy, prestaňte čítať tento text a filmu Žiadostivé telá sa vyhnite. 

Prvou vecou, na ktorú treba v prípade tejto snímky upozorniť, je fakt, že distribučný názov mierne zavádza. Nejde totiž o erotický film, ako by sa mohlo zdať (aj keď v ňom pár erotických scén je), ale o komornú psychologickú drámu. Drámu, ktorá je značne depresívna, ale zároveň veľmi reálna. A to hneď z viacerých dôvodov. Po prvé je to vynikajúci scenár. Postavy a samotný príbeh filmu sú napísané evidentne perom vynikajúceho pozorovateľa reálneho života. Gianolli totiž charaktery naozaj "vystrihol" zo skutočnosti a v rámci fiktívneho filmového sveta ich zasadil späť do reálnych situácií. Vďaka tomu film pôsobí autenticky a vierohodne. Postavy žijú svojimi vlastnými životmi, z ktorých úseky môžeme v snímke sledovať. Charlotta s Paulom na začiatku príbehu odchádzajú do Paríža, aby sa ona mohla podrobiť vyšetreniam. Paul ide s ňou, aby jej bol oporou. Spočiatku vystupuje ako veľmi obetavý voči Charlotte. Navštevuje ju v nemocnici, kde musela ostať, aby sa mohla urobiť séria komplexných vyšetrení. Zanedbáva tak štúdium na právnickej škole, nepripravuje sa na nadchádzajúce skúšky, resp. iba v minimálnej miere. Snaží sa jej byť nápomocný, ako len vie, nielen čo sa týka návštev a nosenia vecí do nemocnice, ale aj psychickej podpory. Zrazu medzi nich vstupuje ďalšia postava, Charlottina sesternica Ninon (Marie Denarnaud), a tá zamieša karty v ich vzťahu. Okrem spomínaných postáv sa vo filme vyskytuje veľmi málo ďalších, je to len Charlottina matka a zopár priateľov, ktoré však sú marginálne v takmer maximálnej miere.

Okrem vynikajúco napísaného príbehu a postáv nesporným kladom je vyprofilovanie vzťahov, ich vývin. Zdanlivo spokojný a šťastne nažívajúci pár sa začne pod vplyvom okolností meniť, pričom nikto nevie, ako sa to celé skončí. Na scéne sa objavuje nová postava, Ninon, ktorá vo veľmi výraznej miere ovplyvní vzťah hlavných hrdinov a zároveň vznikne mimoriadne zaujímavý trojuholník. Paul s Ninon nadviaže kontakt, stretáva sa s ňou aj mimo nemocničného prostredia, kam obaja chodia za Charlottou. Začne sa medzi nimi budovať vzťah, ktorý zdanlivo neprekračuje hranice sexuálneho pomeru. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby v hre ešte stále nebol tretí člen, Charlotta. Sesternice si vymenili roly v rámci vzťahu k Paulovi, i keď všetko je, samozrejme, komplikovanejšie. Po prvom milovaní s Ninon ešte Paula vidíme, že ľutuje, čo spravil. Uvedomuje si previnenie, akého sa dopustil voči Charlotte. Po vášnivej noci ho vidíme plakať na posteli. Neskôr sa však tieto pocity pomaly vytrácajú. Už nie on je vinný. Zrazu Charlotta hrá úlohu "toho tretieho" v rámci vzťahu. Sama to dokumentuje a zároveň si uvedomuje svoju bezmocnosť zmeniť beh udalostí, keď na Paula kričí: "Dokedy chcete vy dvaja čakať? Kým skapem?" Je pasívna, na konanie pre ňu blízkych postáv nemá dosah ani vplyv. Bezmocne sa prizerá rozkladu jej vzťahu s Paulom.

U Ninon sledujeme opačný vývin zmýšľania ako u Paula. Spočiatku, po prvom prehrešku akoby nemala výčitky svedomia. Čo oko nevidí, to srdce nebolí, takýto postoj sa dá vyčítať z jej ďalšieho konania. Až neskôr, keď je konfrontovaná so skutočnosťou, že Charlotta vie o ich pomere, si uvedomuje, ako jej s Paulom ublížili. Kam to však všetko vyústi, to sa dozviete až v kine.

Dojmu autentickosti a vierohodnosti filmu slúžia aj herecké výkony predstaviteľov hlavných postáv. Všetci traja sa svojich úloh zmocnili veľmi vážne, zároveň však neprehrávajú. Ich herecký prejav je umiernený a presne korešponduje s naratívnou líniou. Emócie, ktoré vďaka tomu zo snímky vyvierajú, sú reálne, nepôsobia vykonštruovane alebo vykalkulovane, ako to často v prípade podobných filmov býva. Zároveň ich tváre nie sú mediálne známe (aspoň u nás), čo je ďalším plusom, pretože divák môže vnímať postavu, a nie herca, ktorý ju stvárňuje, v ešte väčšej miere.

VAROVANIE č. 3: Ak máte radi optimistické filmy a komédie, prestaňte čítať tento text a filmu Žiadostivé telá sa vyhnite.

Ďalším faktorom, ktorý pomáha budovať dojem komornosti, miestami až klaustrofobickosti snímky, je prostredie, v ktorom sa odohráva. Ide síce o Paríž, moderné európske veľkomesto s bohatou kultúrnou minulosťou a tradíciou, napriek tomu, prostredie je pochmúrne, depresívne, nevzbudzuje príliš veľa optimizmu. Postavy sa pohybujú takmer výlučne v interiéroch, či už je to malý byt, ktorý Charlottina matka prenajala, aby mal mladý pár kde bývať počas pobytu v meste, nemocnica, nočné kluby a podobne. Žiadne slnkom zaliate námestia, ulice plné drobných kaviarničiek, v ktorých vysedávajú bohémski umelci, a podobne vo filme nenachádzame. Ani prostredie teda nie je romantizované, skôr naopak. Vzbudzuje pocity úzkosti, beznádeje, depresie, ktoré sú pre celý film veľmi príznačné. 

VAROVANIE č. 4: Ak máte radi filmy s happy endom, prestaňte čítať tento text a filmu Žiadostivé telá sa vyhnite.

Atmosféra filmu graduje a hustne spolu s ubiehajúcimi minútami a očakávaním konca. Zásluhou Gianolliho triezvej réžie kvalita filmu s blížiacim sa záverom neklesá. Naopak, vyhrotené situácie ponúkajú hercom príležitosť, aby zo seba dostali maximum (čo sa im aj úspešne darí). Okrem toho režisér neskĺzava k lacnej sentimentálnosti a prehnanému patetizmu. Keď som v recenzii na film Wilbur sa chce zabiť spomínal, že Lone Scherfig sa nenecháva pohltiť svojimi témami a udržiava si od nich zdravý odstup v takej miere, aby nevyznievali príliš chladne, ale zároveň ani zbytočne silene melodramaticky, v Gianolliho prípade platí to isté. Rovnako aj on necháva svoje postavy trpieť tak, ako ľudia trpia v reálnom živote, nič neprikrášľuje. Na druhej strane utrpenie ani nezveličuje, čo je tiež veľmi pozitívne. Úspešne nachádza zlatú strednú cestu a divákovi predkladá zrelý film. Koniec preto nevyznieva do stratena. Nesnaží sa nasilu dopovedať osudy postáv, túto úlohu necháva na divákovi.

VAROVANIE č. 5: Ak máte radi výraznú štylizáciu formálnych filmových prostriedkov, prestaňte čítať tento text a filmu Žiadostivé telá sa vyhnite.

Forma je v prípade Žiadostivých tiel na prvý pohľad stránkou, ktorá je najviac zanedbanou. Ak sme doteraz hovorili o kvalitnom scenári, réžii a hereckých výkonoch, treba povedať, že aj táto časť snímky je využitá adekvátnym spôsobom. Kamera sníma postavy také, aké sú, nevyžíva sa v ich prikrášľovaní optickými trikmi, skôr naopak. V erotických scénach neuhýba pred nahotou ľudského tela, na druhej strane ukazuje ho také, aké je. Nedochádza k fetišizovaniu tela, vidíme aj jeho nedokonalosti. Zároveň samotný sexuálny styk vo filme nie je romantizovaný, ide väčšinou o "špinavý sex" na rôznych miestach, nielen v spálni manželov (resp. milencov), ktorá je "chrámom" tejto podoby lásky. Nie je prezentovaný ako milostné (fyzické aj duševné) spojenie dvoch mladých ľudí, skôr ako fyzická potreba, ktorú treba ukojiť, a nezáleží na tom, kde, či v apartmáne jedného z dvojice, alebo v sprche na verejnej plavárni. Táto línia je teda posilňovaná hlavne formálnou stránkou, či už prácou kamery, ale aj strihu. Opäť ponúka divákovi miesto na zamyslenie sa, aký je vlastne význam sexuálneho styku v rámci partnerského vzťahu. Na záver tejto časti textu už len doplním, že kameramanom je Yorick De Saux, ktorý za kamerou stál aj pri filmoch Francoisa Ozona Bazén a 5x2, pričom druhý menovaný sa do našich kín dostáva taktiež tento mesiac.

VAROVANIE č. 6: Ak ste text dočítali až sem napriek predchádzajúcim varovaniam, neváhajte a na film Žiadostivé telá sa určite vyberte.

Film Žiadostivé telá si na Slovensku asi len ťažko bude hľadať svojho diváka, podobne ako to bolo v prípade už spomínaného Wilbura. Neznámy režisér, neznámi herci, to sú atribúty, ktoré hrajú proti nemu. V jeho prospech hrá prakticky všetko ostatné. Autentický scenár, triezva réžia, skvelé herecké výkony a adekvátna formálna stránka. Ak vám toto stačí na dobrý film, tak neváhajte. Ak nie, tak máte smolu. Ja som vás ale varoval.

Les Corps Impatients (Francúzsko, 2003, 94 min.)
Réžia: Xavier Giannoli. Scenár: Xavier Giannoli. Kamera: Yorick Le Saux. Hrajú: Laura Smet, Nicolas Duvauchelle, Marie Denarnaud, Catherine Salviat, Maurice Antoni, Julien Bouvard