HRA NA SCHOVÁVAČKU

V prvom rade je Hra na schovávačku až zúfalo neoriginálna. V postmodernej dobe je síce možné zobrať už opakovane videné a pretvoriť to na svoj obraz, ale treba k tomu aspoň štipku inovácie a kreativity, ktorá obom pánom (Polsonovi aj Schlossbergovi) evidentne chýba. Keď si už zvolili taký neoriginálny príbeh, na jeho záchranu bolo treba aspoň zaujímavé spracovanie, ktoré sa bohužiaľ tiež nekoná. Film iba preberá a kopíruje naratívne aj formálne postupy svojich predchodcov a nedarí sa mu prekročiť ich tieň. Využíva všetky žánrové klišé, či už pri budovaní atmosféry, ale aj pri dramatickej výstavbe naratívnej línie.

Paralela so spomínaným Shyamalanovým Šiestym zmyslom je určite na mieste a dá sa dokumentovať na viacerých príkladoch. Hlavným hrdinom je v obidvoch prípadoch dieťa, jeho partnerom je psychológ (v Hre na schovávačku je to zároveň aj otec hrdinky), atmosféra sa buduje na základe toho, čo nevidíme (Shyamalan síce v niektorých scénach duchov ukáže, atmosféra jeho filmu je však natoľko dusná, že diváka nepustí ani v týchto momentoch) no a samozrejme obľúbený twistpoint. Výrazným rozdielom pritom je, že kým Shyamalanov film fungoval vďaka tomu, že divák sa po dlhej dobe stretol s niečím podobným, dnes, 6 rokov od Šiesteho zmyslu má tento typ thrilleru/hororu toľko napodobovateľov, že trh je nimi presýtený. Aj z tohto pohľadu sa pre Schlossberga s Polsonom rozhodnutie spracovať tému takýmto spôsobom zdá nešťastné.

Keď hovoríme o budovaní atmosféry v Hre na schovávačku treba povedať, že aj v tomto bode autori zlyhávajú. Využívajú totiž veľmi prvoplánovo a primitívne motívy už veľakrát videné a tým pádom aj divákovi dôverne známe. Nevnášajú do nich pritom žiaden moment, ktorý by ich ozvláštnil a napomáhal tak výslednému dojmu. Film tak v konečnom dôsledku pôsobí ako nezmyselná kopa klišé, ktoré na diváka dnes už proste nepôsobia. Či už je to sychravý jesenný les niekde na vidieku, veľký rodinný poschodový von, tajomná pivnica v suteréne, imaginárny priateľ (pravdepodobne duch) a podobne. Jednotlivé strašidelné prvky sú navyše pospájané iba tak, aby vyzerali efektne a pôsobili aspoň trochu efektívne (jednoducho povedané - aby sa divák aspoň občas zľakol). Keď sa však aspoň trochu zamyslíte zistíte, že ide o nasilu popreplietané momenty bez akejkoľvek vnútornej logiky. 

Formálna stránka rovnako moc nefunguje, hudba je príliš nevýrazná a kamera a strih sú priveľmi klasické. Jednotlivé scény sú aj po tejto stránke značne nedotiahnuté a dajú sa dopredu predvídať (no, ťažko diváka postrašíte, keď vie dopredu odhadnúť, čo bude na konci tmavej chodby, však áno a tá potom môže byť nasnímaná akokoľvek dobre, čo sa v prípade Hry na schovávačku povedať nedá, výsledný efekt sa jednoducho nedostaví). K mínusom sa radí aj repetícia motívov (kúpeľňa s krvavými nápismi, Davidov sen), ktoré tiež vyznievajú akoby do stratena. Skôr filmu prekážajú, pretože zbytočne spomaľujú tempo, ktoré v snímke už aj tak takmer absentuje. No a nakoniec je to spomínaný twistpoint, ktorý akúkoľvek možnú atmosféru (ak pripustíme, že existujú diváci, ktorí nevideli aspoň pár hororových filmov a ani Šiesty zmysel, vyskočí predsa len možnosť, že Hra na schovávačku bude pôsobiť pre niekoho strašidelne) zruší už úplne. Flashbacková sekvencia, v ktorej sú vizuálne dovysvetlené jednotlivé nejasnosti a "tajomstvá" príbehu je príliš násilná a prvoplánová a dokonale ničí všetko, o čo sa filmári už aj tak bezvýsledne snažili.

Čo sa týka samotných postáv a ich hereckého stvárnenia, jediného, koho môžem v Hre na schovávačku pochváliť (napriek zaujímavému ansámblu, ktorému dominuje Robert De Niro a vyskytujú sa v ňom Elisabeth Shue a Famke Janssen) je mladá Dakota Fanning. Tá sa svojej roly zhostila s bravúrou. Jej výkon smelo označím za asi jediné pozitívum tohto thrilleru. Čo je na filme zaujímavé je fakt, že postavy sú napísané tak, že kvalitným hercom na čele s De Nirom neposkytujú dostatok priestoru na to, aby predviedli svoje schopnosti. Nechcem povedať, že De Niro je zlý herec, to rozhodne nie, ale David Callaway je jednou z jeho najslabších postáv. Ako som už povedal, nie je to celkom jeho chyba, ale chyba Schlossberga. Ten mu jednoducho nedáva možnosť aby ukázal svoje umenie tak, ako sme u neho zvyknutí. No a Elisabeth Shue a Famke Janssen sú iba akýmisi štatistkami, ktoré vo filme nehrajú, ale sa vyskytujú (rovnako by som to pripísal na vrub Schlossbergovi).

Hra na schovávačku tak skutočne nie je príliš lákavou ponukou na návštevu kina. Film zlyháva skoro po všetkých stránkach a nebyť vynikajúcej Dakoty Fanning, za ktorú dávam dve hviezdičky by to bola úplná katastrofa. Takto sa aspoň mierne drží nad hladinou úplnej stoky. Smola je, že divák, ktorý je zvyknutý navštevovať kino pravidelne aspoň raz do týždňa, nemá v rámci premiér alternatívu.

Hide and Seek (USA, 2004, 102 min.)
Réžia: John Polson. Scenár: Ari Schlossberg. Kamera: Dariusz Wolski. Hudba: John Ottman. Hrajú: Robert De Niro, Dakota Fanning, Famke Janssen, Elisabeth Shue, Dylan Baker, Robert John Burke, Alicia Harding, Amy Irving, Melissa Leo, James McCaffrey