TLMOČNÍČKA |
TLMOČNÍČKA |
Politické problémy a aféry sú pre filmárov lákavou témou. Sydney Pollack si vo svojom najnovšom filme zvolil práve túto tému a rozpráva príbeh o plánovanom atentáte na jedného afrického prezidenta. Ako to už v takýchto prípadoch býva, záujem o smrť významnej osobnosti má pomerne dosť veľa ľudí (v priamo úmernej závislosti od dĺžky filmu). Tlmočníčka Sylvia (Nicole Kidman) náhodou (?) vypočuje rozhovor o plánovanom atentáte, ktorý sa má uskutočniť počas prezidentovho prejavu pred Valným zhromaždením OSN. S tým, čo počula sa obracia na patričné miesta (rozumej: rôzne zložky výkonného a byrokratického aparátu) a roztáča sa kolotoč pátrania, paranoje, prekrúcania a zatajovania informácií: to všetko kvôli jednému jedinému cieľu - zabrániť atentátu.
Sydeny Pollack sa Tlmočníčkou vracia k žánru politického thrilleru po snímke Tri dni Kondora z roku 1975, pričom politické témy sa v rôznych podobách a polohách objavujú aj v jeho filmoch Takí sme boli (1973), či Náhodné stretnutia (1999). Tlmočníčka sa na prvý pohľad javí ako veľmi zručne nakrútený a remeselne kvalitne zvládnutý film s príbehom, ktorý pri troche šťastia dokáže zaujať a upútať. Politická línia filmu je v záujme diváckej atraktívnosti doplnená melodramatickou. Ale stačí to na hodnotný film?
Po príbehovej stránke je Tlmočníčka (v obidvoch líniách, aj politickej, aj melodramatickej) znôškou banalít a klišé. Dostávame sa teda k v podstate základnému problému Tlmočníčky a tým je scenár. Martin Stellman a Brian Ward napísali scenár, ktorý sa im po skoro všetkých stránkach rozpadol pod rukami. Rozhodnutie riešiť film cez 2 línie sa podľa výsledku javí ako pomerne nešťastný krok. Postavy nedostávajú dostatok priestoru na to, aby boli vykreslené vierohodne. Veľmi skratkovité vykresľovanie postáv (trauma z minulosti ako determinant konania a zmýšľania) neumožňuje prienik do fiktívneho sveta príbehu. Postavy nemajú ľudský rozmer, sú veľmi ploché a dvojrozmerné. Skutočne, znôška klišé, ktoré "tvoria charaktery" nefunguje. Ani herci kalibru Seana Penna a Nicole Kidman nedokážu vytvoriť postavy, s ktorými by sme sa mohli aspoň ako tak stotožniť. Iste, sú to ľudia, majú ľudské problémy (niektoré nie nepodobné našim - strata milovanej osoby), o nich však iba vieme, necítime ich, neprežívame ich s nimi. Z tváre Seana Penna, ktorý počas celého filmu v rámci hereckého prejavu predvedie rôzne podoby jednej tváre (ustaraná, zranená) emócie príliš nevyčítame. Verbálne podanie všetkých tráum a emócií, medzi ktorými sa postavy (údajne) zmietajú nie je dostatočné na to, aby to bolo vo filme cítiť. Herecký prejav Penna a Kidmanovej trpí pod nánosom schematickosti príbehu a ich charakterov. Tie im bohužiaľ neumožňujú predviesť viac, ako máme možnosť sledovať. Ich spoločné scény často spadajú do prehnane patetických a kŕčových sfér (scéna dialógu cez telefón, keď Penn sleduje Kidmanovú z bytu naproti vyznieva pomerne komicky). Syndrómom schematickosti trpia aj dialógy.
Čo sa týka politickej roviny, trpí podobnými problémami ako tá melodramatická. Klišé strieda klišé, situácie sa maximálne predpokladateľne opakujú v rôznych farebných odtieňoch. Napätie sa stráca kdesi v nenávratne, sledujeme spočiatku pomerne pomalým tempom plynúci opis príprav na príchod potenciálnej obete, neskôr sa tempo zrýchli. Dynamizáciu v tomto prípade nahrádza nevyváženosť, ktorá tejto časti príbehu značne ubližuje. Keď totiž príde na samotný akt (približne posledná pol hodina filmu) - prezidentov príchod a prejav v OSN, počas ktorého má vraj dôjsť k atentátu, situácie sa začnú striedať v takom tempe, že logika dostáva poriadne zabrať. Niektoré momenty filmu (situácia v autobuse - "náhodné stretnutie" jednotlivých zúčastnených) sú pomerne alogické, čo sa tvorcovia snažia zakryť "ľúbivosťou" v duchu: "Vyzerá to pekne, tak hádam bude jedno, že je to nezmysel". Ak ste schopní prehliadať takéto chyby, Tlmočníčku si pravdepodobne užijete viac než ja.
Formálna stránka je v dnešnom hollywoodskom filme tradične na veľmi slušnej úrovni. Technické spracovanie (čo na tom, že nijak originálne) je neškodné a dokonca vyhrabáva Tlmočníčku spod trosiek, ktorými ju zasypal príbeh. Výrazná kamerová štylizácia ponúka zaujímavé zábery a postupy, ktoré sú na filme asi najzaujímavejšie (aj keď zopakujem, že nie sú nijak originálne). Preostrovanie v rámci hĺbky záberu - častokrát sledujeme jasne zaostrený iba prvý plán, ostatné sú rozostrené, letecké zábery, ale aj striedanie veľkosti záberov (práca strihu) sú skutočne asi jediným plusom filmom. Vytvárajú aspoň akú takú kulisu na zakrytie príbehu, dynamizujú a snažia sa zakryť nedostatky scenára. Keď ešte prirátame skutočnosť, že Tlmočníčka je prvý film, ktorý sa mohol nakrúcať v priestoroch ústredia OSN v New Yorku, formálna stránka je jediným plusom snímky.
Tlmočníčka je teda prázdnym (ale pekným) obalom, za ktorým bohužiaľ chýba obsah. Po formálnej stránka kvalitne spracovaný, inak ničím nevýnimočný film nie je príliš pádnym dôvodom na návštevu kina. Na druhej strane ak od filmu nečakáte vôbec nič, ste ochotní vypnúť mozog, možno vás zaujme peknými obrázkami. Nič viac, nič menej.
The Interpreter (Veľká Británia/USA, 2004, 119 min.)
Réžia: Sydney Pollack. Scenár: Charles Randolph, Scott Frank, Steven Zaillian. Kamera: Darius Khondji. Hudba: James Newton Howard. Hrajú: Nicole Kidman, Sean Penn, Yvan Attal, Jesper Christensen, Adrian Martinez, Sydney Pollack