PUTOVANIE TUČNIAKOV |
PUTOVANIE TUČNIAKOV |
Boli tu chrobáci. Bol tu podmorský svet. Boli tu vtáci lietaví. Teraz je tu tučniak kráľovský.
Nad ľadovou planinou zapadá slnko. V jeho posledných lúčoch kráčajú malí elegantní ofrakovanci. Tučniaci kráľovskí. Tak ako každý rok podnikli dlhú a namáhavú púť na miesta vhodné na kopuláciu. Tu, po zoznamovacom večierku, kde hľadali toho pravého, podľahli iracionálnemu inštinktu prežiť ako druh. Potom už len čakať a chrániť vajcia, aby sa nepodchladili. A je to tu! ... Pár rodín, žiaľ, zostalo bez potomka. Niektoré sa môžu tešiť na nové starosti. Opäť ich zahrievať, kŕmiť, učiť, ako prežiť. Rok čo rok. Znova a znova. Tak, ako poštári prinášajú poštu za každého počasia, tak aj tieto stvorenia privádzajú na svet mladé v teplotách 40 stupňov pod nulou, v nepriazni ľadových smrští a útokov tuleňov. Na rozdiel od poštárov si tučniaci svoje „povolanie“ nezvolili. Taký je ale život a potreba zachovania rodu.
![]() |
![]() |
![]() |
Francúzsky režisér Luc Jacquet sa netají svojou fascináciou týmito nezdolnými živočíchmi. A je to cítiť aj z filmu. Jacquet inovuje klasicky prírodopisný dokument, kedy široké zábery (veľké celky, celky v panorámach) Antarktídy a pochodujúcich tučniakov, ako neutrálne, kombinuje s detailnejšími, „osobnejšími“. Vtedy sa z neutrálneho dokumentu stáva lyrizovaná próza. Miesto klasického nemého – obrazového dokumentu alebo dokumentu s vecným komentárom ponúka mix „prírodopisáku“ s melodrámou, osvieženou akčnými prvkami. Dosahuje to jednoduchou cestou. Post komentátora zaujali tri hlasy. Tri hlasy predstavujúce troch tučniakov – hlavných hrdinov. Inovácia to síce je, ale... Monológy a dialógy prednášané patetickým prídychom sú rozptyľujúce a s pribúdajúcimi minútami dúfate, že aspoň jedného z trojice (najlepšie matku) zožerie nejaký tuleň.
Je to škoda, pretože ako tučniaci, tak prostredie sú snom každého kameramana. Laurent Chalet a Jérôme Maison využívajú všetky prednosti. Pomalé panorámy, akčné zábery pod vodou, perspektívy na kŕdeľ tučniakov v rôznych zostavách. Miestami ale zábery vyslovene vyhľadávajú roztomilosť a dojemnosť, čo presúva Pochod tučniakov do kategórie filmov pre milovníkov kalendárov „Najkrajšie mláďatká“, „Najmilšie zvieratká“ alebo iných gýčovo roztomilučko orientovaných fotografií.
![]() |
![]() |
![]() |
Akcent na emocionálnu stránku filmu prináša aj hudobný background. Je to jednak inštrumentálna, melancholická hudba v celku slušne spolupracujúca s obrazom, a jednak vokál, ktorý nespolupracuje s ničím. Tvári sa ako miešanec Björk a Enyi a jemne pripomína titulkovú skladbu z Microcosmu. Podobne ako dialógy tučniakov však ruší. Miesto meditatívneho smerovania diváka, ako bolo pravdepodobne pôvodne plánované, pôsobí na jeho nervy ako cirkulár alebo kosačka na trávu v nedeľu o pol siedmej ráno.
Jacquet, podobne ako pred ním Besson, strávil dlhý čas pozorovaním tučniakov a to, čo videl, ho priviedlo k nakrúteniu dokumentu doplneného o obdiv, lásku, rešpekt. Miesto toho, aby nechal hovoriť len obraz a adekvátnu hudbu (ako to urobil Besson a iní pred ním), zvolil cestu priamosti a doslovnosti, čo filmu ubližuje. Samotná kamera, ako aj „príbeh“ nesie v sebe silný emocionálny podtón, ktorého „hlasné vyslovenie“ prostredníctvom hudby a „komentáru“ je nosením dreva do hory a vody do mora. Tak, ako kamera dokáže upútať pozornosť, hudba a „komentár“ rozptyľujú.
Putovanie tučniakov je prezentované ako dojímavý film o odvahe a schopnosti prežiť aj tie najtvrdšie podmienky. V zásade, každé slovo tejto vety je pravdivé. Ja osobne by som zdôraznila dojímavosť.
La Marche de l'empereur (FR, 2005, 85 min)
Réžia: Luc Jacquet. Scenár: Jordan Roberts. Kamera: Laurent Chalet, Jérôme Maison. Hudba: Emilie Simon. Hrajú: Tučniaci