|
SIN CITY: MESTO HRIECHU |
SIN CITY: MESTO HRIECHU |
Odvážlivci z rôznych kútov sveta, vitajte v Sin City - Meste hriechu. Je jedno či ste biely, čierny, politik, alebo gangster. Ak raz vstúpite do Sin City, môžete si byť istý iba jedným - v horšom prípade v ňom neprežijete ani jednu noc, v tom lepšom, i krátky pobyt v jeho uliciach vo vás zanechá nezmazateľné stopy. Je to miesto pre osudové sexy ženy, ako i neobvyklých a nedobrovoľných hrdinov, pokúšajúcich sa urobiť dobrú vec v meste zla, ktoré o to nestojí. Ostatní zvysoka kašlú na dobré skutky. Snažia sa jednoducho iba prežiť a dočkať sa ďalšieho rána, ktoré však nikdy neprináša svetlo nového dňa. Také je mesto hriechu - Sin City.
Snáď žiadny film posledného obdobia nemal tak vysoké očakávania, ako Sin City po vypustení prvých trailerov. Fanúšikovia kreslenej predlohy vzývali Rodrigueza do neba, že si k nakrúcaniu privolal samotného duchovného otca hriešneho mesta - Franka Millera. Prvé ukážky vzbudzovali silne slintajúci účinok (ktorému som sám podľahol) - veď to, čo sa ste mali možnosť vidieť, boli takmer na milimeter presne rozpohybované obrázky zo strán milovaného komiksu. "Toto nemôže nevyjsť" - bolo možné počuť takmer zovšadiaľ. Občasné kuvičie hlasy síce upozorňovali, že niečo iné sú dokonale skomponované trailery a niečo iné môže byť hotový výsledok filmu, ale tieto k opatrnosti navádzajúce upozornenia boli rýchlo udupané hlasným ospevovaním prvej skupiny nadšencov. V týchto dňoch film konečne prichádza aj na plátna našich kín a my sa tak môžme pokúsiť dopátrať pravdy.
|
|
|
Zatiaľ čo väčšina mojich kolegov z redakcii je filmom nadšená (viď názory v pripravovanej multirecenzii), ja sa vám posnažím na nasledujúcich riadkoch priblížiť pohľad z druhej strany - zo strany, ktorá považuje filmové Sin City za odvážny, rozhodne za pozretie stojaci a do maxima dotiahnutý experiment splynutia dvoch médií, ktorý však práve touto snahou o prepojenie nešťastne zlyháva. Nasledujúcimi riadkami sa taktiež nesnažím o porovnanie v intenciách "komiks je lepší ako film". Cieľom je poukázať na to, ako si rovnaký príbeh vedie na dvoch rôznych platformách (kresba vs. film), pričom kritériom hodnotenia sú práve možnosti a prostriedky, ktoré daná platforma ponúka. Z tohto uhľa pohľadu kreslená predloha silu svojho média využíva dokonale, zatiaľ čo filmový prepis v svojich možnostiach pokrivkáva.
Povinnú výbavu každej recenzie - uvedenie do deja, tentoraz odbijem veľmi rýchlo. Samotný film v sebe obsahuje tri minipríbehy, ktoré po vzore kreslených predobrazov pracujú so vzájomne sa prelínajúcimi časovými rovinami. Zároveň však treba dodať, že tu oproti komiksom došlo k ich čiastočnému zjednodušeniu. Prepájanie tu slúži nie na dokresľovane známych charakterov, ale iba ako jednoduchý mostík na previazanie osudov viacerých hrdinov a vytvorenie dramaturgického oblúka spájajúceho film do kvázi kompaktného celku. Navyše všetky tri minipríbehy sú si pri bližšom pohľade veľmi podobné. Katalyzátorom neskorších udalostí je osudová žena (femme fatale) - ktorá jednotlivých mužských hrdinov (Marv, Dwight, Hartigan) svojím vplyvom na nich (v jednom prípade dokonca aj posmrtne) vháňa do nebezpečných situácii, ktorých rozriešenie so sebou prináša nevyhnutnú brutalitu, akciu, drsnosť, ale i veľmi cynický humor. Rozdiel tkvie potom v tom, akým spôsobom jednotlivé postavy pristupujú na cestu, ktorá im bola osudom a vlastným konaním vydláždená.
Jedna teoretická štúdia (s ktorou sa plne stotožňujem) hovorí o tom, že najväčšia sila a kúzlo komiksu spočíva v schopnosti imaginácie čitateľa vyplniť priestor medzi dvoma bezprostredne za sebou nasledujúcimi statickými obrázkami. Čítanie komiksu nám tak dáva absolútnu časovú kontrolu nad príbehom - t.j. môžeme mu sami vtisnúť jeho dynamiku, pohyb a rytmus. Film ako médium nás tejto kontroly nad časom zbavuje. Vyššie spomínané atribúty sú v rukách režiséra filmu a my diváci ich nemáme možnosť zmeniť. Kam tým mierim? Sin City totiž už od prvého preview jasne ašpirovalo na post referenčného projektu, ktorý môže dokázať, či filmová adaptácia komiksu v jeho ultimatívnej podobe - t.j. pri zachovaní maximálne možnej výtvarnej štylizácie papierového originálu, od rakurzov kamery až po doslovné prebratie dialógov a monológov z "bubliniek", dokáže rovnako udržať aj celkovú kvalitu filmu porovnateľnú s kresleným originálom. Inak povedané, či existuje styčná plocha medzi filmom a jeho kresleným predobrazom, ktorá by čo najvernejšie zrkadlila predlohu bez toho, aby filmu odopierala (príp. popierala) jeho výrazové prostriedky. Výsledok (filmové Sin City) však ukazuje nemožnosť takéhoto splynutia a nutnosť zásadného rozlišovania dvoch pojmov - prepis a adaptácia. Sin City je bezpochyby najvernejším prepisom komiksu na filmové plátno, ale zároveň rozhodne nie je najlepšou filmovou adaptáciou komiksu.
|
|
|
Kameňom úrazu je práve rozdiel medzi spomínanými dvoma médiami. Hybnou silou a podstatou komiksu sú jeho statické obrázky, film má oproti tomu svoje základné stavebné kamene v pohybe. Navyše, statickosť je u Millerovho kresleného univerza ešte dôležitejšia v porovnaní s inými komiksami, pretože jeho výtvarná stránka pracuje z výraznou ikonickosťou a pózovaním. Jednotlivé kreslené okienka veľakrát v comicbooku zaberajú celú stranu nielen z dôvodu veľmi lákavej obrazovej štylizácie, ale aj vďaka na komiksové pomery nezvyčajne dlhými monológmi hlavných postáv. Čiernobiela strohosť obrazu robí z jednotlivých postáv nadhrdinov, ktorých sila spočíva práve v tom jedinom, zastavenom okamihu. V okamihu, kedy dlhý monológ dokonale plní svoju funkciu - kresleným postávam brilantne napomáha dotvárať jej charakter a zároveň ich usadzovať do dôkladne premysleného sveta, ktorý znesie aj jednoduchší príbeh, založený prevažne na akte pomsty.
Filmové Sin City však svoje odlišné výrazové prostriedky takmer nevyužíva a do Millerovho grafického sveta neprináša skoro nič nové (okrem záverečného epilógu). S otrockou presnosťou síce oživuje z comicbooku jeden vizuálne úchvatný obrázok za druhým (nezmení to ani občasná montážna vsuvka doplňujúceho protipohľadu), ale tam celá aktivita zároveň aj končí. Áno, je to krásne, je to štýlové, ale nemožno na tom stavať silu celého filmu. Akýkoľvek oku lahodiaci sled obrázkov je bez potrebného vnútorného života iba efektné pozlátko, ktorého trvácnosť možno radiť na minúty, ale nie na celovečernú stopáž. Rodriguezove Sin City po vzore komiksu stavia na pózach, t.j. fetišisticky sa sústreďuje na čo najvernejšie umiestenie hrdinov v obraze a ich správnom nasnímaní, ale tým, že mu ide hlavne iba o spájanie a rozhýbanie týchto jednotlivých obrázkov, znemožňuje filmovým hrdinom ich život. Rozpohybovaním sa totiž nielen ničí akékoľvek kúzlo statickosti ich kresleného predchodcu, ale zároveň aj v kombinácii s neutíchajúcimi monológmi znemožňuje hercom vyjadrovať emócie a vnútorné konflikty. Rodriguez tak aj týmto filmom dokazuje, že vie za sebou radiť pekné obrazy, ale viesť postavy a rozprávať príbeh mu už robí ťažkosti. Osadenstvo Sin City tak vďaka svojej hereckej impotentnosti (Jessica Alba) ako i prekážkam zo strany režisérskeho vedenia prehráva s rôznou intenzitou (Clive Owen ako i Mickey Rourke). Výnimkou je iba Bruce Willis, ktorý dokázal svoju postavu Hartigana presvedčivo stvárniť ako zúfalého muža. Muža s dobrým srdcom v skazenom meste, vláčeného z jednej bezvýchodiskovej situácie do druhej. Obstojne mu ešte sekunduje Elijah Wood ako psychopatický zabijak Kevin, ktorý sa práve vďaka svojmu mlčaniu môže spoľahnúť iba na fyzický prejav bez ubíjajúceho voiceoveru.
Tým sa dostávam k druhej najväčšej slabine celého filmu - vyššie spomínaným voiceoverom. Zatiaľ čo v statickej, grafickej podobe je ich existencia opodstatnená a spolu s obrázkami tvoria dokonalú syntézu, ich nekončiaci výskyt v dynamickom médiu má ničivý účinok. Najlepšie to svojho času vystihol Billy Wilder v jednom dokumente: "Monológ je nástrojom divadla. Pokiaľ vo filme zastáva funkciu, ktorú možno vyjadriť rečou kinematografie, je jeho existencia neopodstatnená." (1) Ak je emočný stav postavy vo filme "obkecaný", namiesto toho aby bol zahraný, ak je akčná scéna vo filme prekrytá monológom, podaným nanajvýš flegmatickým až znudeným hlasom, stráca film jednu zo svojich najdôležitejších zbraní - vnútornú dynamiku, rytmus a gradáciu. Intenzita diváckeho prežitku, ktorá by mala kopírovať krivku dramatického vyobrazenia príbehu, tak derivuje do emočne indiferentnej priamky, bez spätnej citovej väzby k prebiehajúcemu dianiu na plátne.
|
|
|
V súvislosti s voiceovermi a ich nekontrolovateľným užívaním treba ešte spomenúť vzťah tohto filmu k pojmu noir, ktorý je práve smerom k Sin City veľmi často uvádzaný. Noir ako samostatný útvar, resp. štýl neexistuje - je to súbor opakujúcich sa štylistických a naratívnych prvkov, hybrid, ktorý sa neustále vyvíja a mutuje. Dnešné noir filmy tak vyzerajú úplne inak, ako tie z klasického obdobia (40. a 50. roky minulého storočia). Lenže Rodriguez nejde v trende súčasných noir filmov (používa sa aj označenie neonoir), ale za každú cenu chce, aby jeho Sin City vyzeralo ako tie pôvodné. Tie však tak, ako sa profiluje Sin City, nikdy nevyzerali. Inými slovami - Sin City sa snaží tváriť ako niečo, čo môže svojimi výrazovými prostriedkami (výtvarná štylizácia a voiceovery) upomínať na staré filmy, ktorým je prisudzovaná z dnešného pohľadu "klasická" noirová atmosféra, ale práve spôsobom ako tieto prostriedky používa, toto priradenie, resp. snahu o podobnosť neguje. Výsledok je ku klasickej noirovej atmosfére iba veľmi riedkym odvarom.
Odhliadnuc od prístupu ku komponovaniu nezameniteľných obrazových sekvencií (v klasických noir filmoch sa poväčšine pracovalo s upraveným trojbodovým osvetlením - eliminovalo sa doplňujúce osvetlenie a ostré kontrasty i prechody medzi svetlom a tieňom sa dosahovali zadným svetlom a rozhýbaným hlavným zdrojom osvetlenia; naproti tomu Sin City pracuje s kompletne digitálne dotvoreným okolím, ktorého umelosť - spočívajúca aj v nezvyklých uhloch osvetlenia, je zrejmá takmer v každom zábere) a prepracovaných, zložitých príbehoch, je výrazný rozdiel práve vo voiceoveroch, resp. ich funkcii. V klasických noirovkách slúžili ako doplnok - buď výstižne glosovali situáciu, alebo dokresľovali charaktery hrdinov, vďaka čomu zabezpečovali aj ľahšiu orientáciu v spletitom deji. Nikdy ale neplnili dominantnú úlohu, tak ako je tomu v Sin City, navyše až do takej miery, že by potlačovali hudobnú zložku filmu a ubíjali jej dramatický potenciál. Autori klasických filmových noiroviek vedeli, že "lepšie je raz vidieť, ako stokrát počuť". Aj vďaka tomu je Sin City jeden veľký, efektný, nablýskaný a krásny obal, z ktorého však život väčšinou vyprchal a smerom k divákovi je chladný - nie v intenciách drsného príbehu, ale v možnosti jeho participácie na emóciách a konaní hlavných hrdinov.
Aj napriek vyššie napísanému ako aj tomu, že Rodriguezov film považujem za čistý manierizmus, opájajúci sa vo vlastnej obrazovej preštylizovanosti, je Sin City rozhodne filmom stojacim za videnie. I keď paradoxne skôr pre ľudí, nedotknutých jeho grafickou predlohou. Práve oni možno budú jeho výtvarnou podobou viac očarení, pričom im toto nadšenie z nezvyklej obrazovej stránky vytrvá až do záveru a budú tak schopní filmu odpustiť smutný fakt, že o ničom inom vlastne takmer ani nie je.
Sin City (USA, 2005, 124 min.)
Réžia: Robert Rodriguez, Frank Miller, Quentin Tarantino. Hudba, Kamera: Robert Rodriguez. Hrajú: Jessica Alba, Maria Bello, Alexis Bledel, Rosario Dawson, Benicio Del Toro, Josh Hartnett, Michael Madsen, Rutger Hauer, Brittany Murphy, Clive Owen, Mickey Rourke
Citované materiály:
(1) "Billy Wilder, wie haben Sie's gemacht?" ("Billy How Did You Do It?"). Filmový dokument. Réžia: Volker Schlöndorff. Nemecko. 1992. Za upozornenie na tento dokument ako i Wilderov komentár ďakujem kamarátovi - Jakubovi Fürstovi.
