MOJA VEĽKÁ INDICKÁ SVADBA |
MOJA VEĽKÁ INDICKÁ SVADBA |
Rodina Bakšmíovcov má problém – štyri dcéry na vydaj a akútny nedostatok spoločensky vhodných nápadníkov. Na záchranu prichádza úspešný právnik Balrádž, ktorý sa zaujíma o najstaršiu dcéru menom Džaja. Na návštevu privedie aj svojho najlepšieho priateľa, Američana Willa Darcyho, dediča veľkej siete hotelov. Will sa zahľadí do druhej najstaršej dcéry Lality, no rozdiely medzi nimi tvoria už od začiatku veľký problém a vôbec nie je jasné, či sa nakoniec budú spolu vôbec baviť...
Pre tých, ktorým nič nehovorí pojem “Bollywood”, vedzte, že sa ním označuje indický komerčný filmový priemysel a jeho špecifický produkt – výpravné romantické dobrodružstvá popretkávané grandióznymi tanečnými scénami s prepracovanou choreografiou. Bollywoodske filmy sú zvyčajne ťažko stráviteľné pre bežného západného diváka, čo ale mrzí producentov, pretože Bollywood tvorí druhý najväčší filmový priemysel na svete (čo do počtu nakrútených filmov). Z času na čas sa preto stretávame s pokusmi o fúziu bollywoodskeho žánru s témami a technikami, bližšími euroamerickému obecenstvu. Medzi podobné projekty patrí aj Moja veľká indická svadba.
V podstate ide o klasickú indickú zápletku upravenú tak, aby konfrontovala kultúrne rozdiely medzi tradičnou indickou rodinou a západnou kultúrou a vyťažila z nich nejaký zaujímavý príbeh. Bohužiaľ, výsledok pôsobí značne nerozhodne a ťažko nájsť pohľad, pri ktorom by skutočne zaujal.
Na to, aby bola Moja veľká indická svadba kvalitnou romantickou komédiou (á la Moja veľká grécka svadba či Láska nebeská), má príliš pomalé tempo a príliš malú variabilitu humoru. Jednotlivé zdroje gagov (pojašená mladšia sestra, ctihodná matka, namyslený nápadník) sa využívajú nadmerne a s únavným opakovaním. Okrem toho jediným zdrojom konverzačného humoru je otec rodiny Čaman Bakšmí – jeho trefné poznámky sú však naopak príliš zriedkavé.
Základným znakom bollywoodskej tvorby je však miešanie žánrov. Ako teda toto dielko pôsobí z pohľadu drámy? Opäť musím povedať, že rozpačito, a to napriek tomu, že dej vychádza z klasického diela anglickej literatúry – románu “Pride and Prejudice” od Jane Austenovej. Úvod filmu je zaťažený častými muzikálovými scénami a dramatické predely medzi nimi (napr. prvý rozhovor Lality s Willom) pôsobia ako nutné zlo. V kombinácii s patetickým, silno exponovaným hereckým prejavom (ďalší typicky bollywoodsky prvok) vzniká podobný pocit ako pri telenovele či lacnom erotickom filme. V ďalšom priebehu stúpne podiel dramatických scén a tým aj kvalita kresby charakterov – divák dostáva šancu navyknúť si na daný štýl stvárnenia postáv – je to však neskoro a prvý dojem z úvodu sa prekonáva len veľmi ťažko.
Z pohľadu bollywoodskeho muzikálu bolo toto dielko pre mňa značným sklamaním. Piesňové sekvencie, od ktorých som čakal, že ma zmetú z nôh, boli až príliš zriedené. Namiesto šťavnatých perkusií vlažný world-pop, namiesto ľubozvučných indických dialektov neprirodzená angličtina a namiesto úchvatných tanečných kreácií celkom priemerné choreografie (až na úvodnú tancovačku – tá bola fajn).
Napriek výhradám musím priznať, že z dosť zaplnenej kinosály počas celých 111 minút nik neodišiel, hoci som sám mal na to viackrát chuť. Je teda pravdepodobné, že môjmu vnímaniu tento film jednoducho nesedí. Aj tak si však myslím, že dialóg medzi západnou kinematografiou a Bollywoodom môže mať aj oveľa tvorivejšie a pestrejšie podoby (azda o tom svedčí aj fakt, že predchádzajúci počin režiséra Gurindera Chadhu Blafuj ako Beckham sa teší lepším ohlasom než Moja veľká indická svadba). Toto dielko však môže mať zmysel ako ľahké predstavenie bollywoodskej tvorby pre laickeho diváka. A pokiaľ ste čítali “Pride and Prejudice”, asi si užijete jeho svojráznu adaptáciu.
Bride and Prejudice (USA/UK, 2004, 111 min.)
Réžia: Gurinder Chadha. Scenár: Paul Mayeda Berges, Gurinder Chadha. Kamera: Santosh Sivan. Hudba: Anu Malik, Craig Pruess. Hrajú: Aishwarya Rai, Martin Henderson, Nadira Babbar, Daniel Gillies, Anupam Kher, Naveen Andrews, Namrata Shirodkar, Ashanti