OLD BOY

Pre filmového fanúšika mám radostné zvolanie. Oldboy je výborný! Jedna z vlajkových lodí vrcholiaceho boomu súčasnej juhokórejskej kinematografie je zároveň krásnym príkladom, kam sa film ako umenie za svoju existenciu dopracoval. Oldboy, v dnešnom filmársky prevažne postmodernom období, predstavuje jeden z jeho pomyselných vrcholov. V línii spomínaného trendu v ňom nájdete inšpirácie z viacerých zdrojov - od fincherovsky pôsobivých jázd kamerou, širokého spektra výtvarnej štylizácie jednotlivých sekvencií a početného filtrovania obrazu až k všadeprítomnej kráse ponurých výjavov; leoneovsky prudkému striedaniu veľkostí záberov ako i prekresľovaním hĺbky poľa zmenou ostrenia a umiestnením jedného objektu v maximálnom detaile a zároveň druhého vo veľkej vzdialenosti v tom istom zábere; tarantinovsky zložito štruktúrovanému príbehu s časovo nechronologickým radením scén, ktoré príbeh pomsty postupne vrstvia až do shakespearovskej tragédie antických rozmerov presýtenej globálnymi komunikačnými prostriedkami; ako i prekvapivo a až mrazivo fungujúcim použitím hudby starých klasikov (Vivaldiho „Štyri ročné obdobia“ v zubárskej scéne) pri násilných scénach. A pokračovať by sa dalo ďalej - napr. neustálym mixovaním žánrov nielen v spomínanom postmodernom duchu ale i typického juhokórejského a vlastne všeobecne ázijského eklekticizmu.

Inšpiračných zdrojov je vskutku dostatok, napriek tomu si Oldboy zachováva punc originality. Smerom k západnému publiku je to dané hlavne pútavým ázijským vyjadrovaním - od exaltovaných hereckých výkonov (ktoré však prestanú byť afektované a prehnané keď zistíte, že podobne sa správajú na ulici aj samotní Kórejci) až k prudkým zmenám nálad vo filme, kde nie je raritou ak pokojná scéna bez varovania preskočí k eruptívnemu výbuchu násilia. 

Nad tým všetkým však stojí nezameniteľný rukopis režiséra Park Chan-wooka. Bývalý filmový kritik s hlbokými znalosťami v obore filmovej vedy so záujmom o fenomén pojmu  „kultový film“ a študent filozofie, každou sekvenciou dokazuje, že je majstrom filmovej reči a jeho prácu možno brať ako praktickú učebnicu filmovej réžie. Viacero emočne dôležitých okamihov je vyjadrené čisto obrazom a zvukom, vďaka čomu je Oldboy výrazne fotograficky film (záverečný diel trilógie ide v tomto smere ešte ďalej). So zmyslom pre detail a s ohľadom na funkčnosť celku Park bezproblémovo zvláda skĺbiť aj najtemnejšiu atmosféru s uvoľňujúcim čiernym humorom a zároveň popri dokonalých audiovizuálnych kompozíciách, famóznej strihovej skladbe (nezabudnuteľná scéna sledovania v školskom areáli) nezabúda na starostlivo budovanú gradáciu silného príbehu ako i neustály vývoj postáv (spätne si uvedomíte akou neuveriteľne obrovskou charakterovou zmenou prešiel hlavný hrdina - SPOILER: od rozjuchaného, namysleného manžela, cez ľudskú trosku k takmer nadľudskému, postupne zamilovanému pomstiteľovi až k rozzúrenému monštru a znova nakoniec späť k troske). Jeho práca - od vedenia hercov (v tomto smere treba rozhodne podotknúť, že leví podiel na celkovej kvalite filmu zohráva aj neuveriteľne presvedčivý Choi Min-sik, ktorý hlavnú postavu nehrá, ale ňou skutočne žije a dýcha) až po vypilovanie každej formálnej zložky vo všetkých záberoch podkreslených údernou hudobnou stopou (kde názov každej skladby odkazuje buď priamo alebo nepriamo na jednotlivé filmové „klasiky“) poukazuje na badateľnú snahu o perfekcionizmus. Sledovať jeho film je ako pozorovať špičkového chirurga pri práci, ktorý ma každý okamih svoju profesiu pod kontrolou a nepripúšťa žiadne chybné odchýlky.