NECHOĎ KLOPAŤ NA DVERE

Nechoď klopať na dvere je road movie. Rozpráva o dvoch cestách, ktoré sú navzájom veľmi úzko prepojené. Howard putuje priestorom, krajinou, ako aj časom vlastnej existencie. Počas cesty sa snaží vysporiadať so svojím bytím, dať mu zmysel, napraviť, alebo aspoň ospravedlniť chyby spáchané v minulosti. Okrem matky sa stretáva so ženou, ktorá mu, ako sa dozvie, pred viac ako 20 rokmi porodila syna. Počas nakrúcania jedného zo svojich filmov sa zaplietol so servírkou Doreen (Jessica Lange) a teraz je oboznámený s reálnymi dôsledkami svojej aférky v podobe Earla (Gabriel Mann). A ešte je tu aj tajomná Sky. Pre Howarda je ťažké prijať dané okolnosti a rovnako ťažké je aj nadviazať kontakt s osobami z minulosti, ktoré boli doteraz iba bezvýznamnou zastávkou počas nekončiaceho prúdu večierkov plných alkoholu, drog a sexu. Vymaniť sa z bludného kruhu nie je vôbec jednoduché a prijať dôsledky vlastného konania je ešte zložitejšie.

Wim Wenders sa vo svojom filme so spoluscenáristom Samom Shepardom (zároveň predstaviteľom Howarda), sústredil na psychologické prekreslenie postáv. Dostatok priestoru je venovaný Howardovi, ale aj Doreen, či Earlovi. V uzavretom svete, ktorý Wenders predstavuje, sú postavy vykreslené dôkladne. Bohužiaľ, často za použitia klišé. Spustnutý Howard, „rockové klišé“ Earl, ako aj emancipovaná Doreen sú dvojrozmerné figúrky, z ktorých necítiť magický dych života. Ťažko povedať, čím to je. Natíska sa porovnanie so Zlomenými kvetmi Jima Jarmuscha. Paralel by sa dalo nájsť naozaj veľa. Kým Jarmusch tému spracoval ako trpkú komédiu s melancholickým, či nostalgickým nádychom, Wenders sa snaží budovať drámu tam, kde ju vôbec netreba. Aj keď rozpráva o dôležitých životných udalostiach, filmu by prospela trocha nadhľadu. Režisér so scenáristom neustriehli mieru pátosu, ktorý v niektorých momentoch bije do očí až príliš a odvádza tak diváka od naladenia na vlnu inak príjemného, pomaly plynúceho rozprávania.

Hereckí predstavitelia sú vybraní vhodne. Sam Shepard a Jessica Lange podávajú solídne výkony, čím však v niektorých situáciách nezachraňujú prehnane patetický scenár. Predstavitelia mladých postáv sú na tom zaujímavejšie. Z nich najväčšmi žiari hádam Sarah Polley v úlohe Sky. Sky sa blíži "éterickým" bytostiam typu Marion z Neba nad Berlínom, či Eloise z Million Dollar Hotel. A zároveň, herecký prejav Sarah Polley je nemenej zaujímavý, ako to bolo v prípade Michelle Williams v inom Wendersovom filme z poslednej doby – Krajiny hojnosti. Nedá mi nespomenúť, že práve jej línia je z filmu asi najzaujímavejšia. Ostatní mladí herci – Gabriel Mann a Fairuza Balk sú viac než dôstojnými spoluhráčmi staršej generácie, avšak autori scenára im neumožnili predviesť sa v možno zaujímavejších úlohách. No a na záver, výkon Tima Rotha vo vedľajšej úlohe je štandardný, v ničom neoslní.

Tvorcovia filmu si dali záležať aj na formálnej stránke. Kameraman Franz Lustig (Wenders s ním spolupracoval aj na už spomínanej Krajine hojnosti) maľuje na plátno skutočne pôsobivé a precízne komponované obrazy. Strihová skladba, ktorej autormi sú Peter Przygoda a Oli Weiss, udržiava pomalé tempo a nemá problémy s rytmom (tie by som pripísal skôr scenáristom). No a hudba vhodne dokresľuje atmosféru (opäť tam, kde nie je narúšaná inými zložkami).

Aký je teda výsledný dojem? Po formálnej stránke ide o film pôsobivý, obsahovo už však menej. Možno by mu pomohlo skrátenie, alebo šikovnejšia dramaturgia, ktorá by prípadne umožnila zachovať aj súčasnú dĺžku. Rovnako by mu prospelo aj pridanie tretieho rozmeru niektorým postavám (najmä hlavným), ktoré však napriek kvalitnému obsadeniu nie sú dostatočne živé. Ak sa vám teda chce zájsť na Wendersa, do pozornosti dám radšej minulo mesačnú premiéru Krajina hojnosti. Keď sa predsa len chcete pozrieť aj na ďalší režisérov  počin, brániť Vám nemôžem a ani nechcem. Zhrnuté a podčiarknuté, Nechoď klopať na dvere je neškodný film.