UTÓPIA, NAJVIAC ĽUDÍ ŽIJE V ČÍNE |
UTÓPIA, NAJVIAC ĽUDÍ ŽIJE V ČÍNE |
Rodina cestujúca autom naprieč krásnou nórskou krajinou. Otec nahlas snívajúci o kúpe lodi, žena premýšľajúca o zariadení novej kúpeľne, obaja prezentujúc vlastnú tému v (mylnej) domnienke, že partner počúva. Na zadnom sedadle rodinného kombi sedí znudený chlapec, ktorý sa momentálne taktiež nachádza vo vlastnom svete. Práve pohľad na čarokrásnu krajinu vytrhne otca z hybernácie bežného života a privodí mu nápad okúpať sa. Lenže kým si vychutnáva osviežujúci kúpeľ, akýsi neznámy mu ukradne šaty, zaujme jeho miesto v aute a zmizne aj s rodinou, ktorá zámenu hlavy rodiny ani nepostrehne. Scénka, bravúrna ako v zachytení rodinnej každodennosti, tak aj vo svojej nečakanej (zato však veľmi sympatickej) šialenosti.
Dôstojné otvorenie nového poviedkového filmu, vďačiaceho za svoj vznik spolupráci deviatich režisérov, šiestich scenáristov, štyroch kameramanov a troch strihačov, dáva tušiť, v akom duchu sa bude niesť nasledujúce rozprávanie.
Príbeh sa odohráva na časovej osi dvadsiatich štyroch hodín, na malej benzínovej pumpe uprostred nórskeho vidieku. Hneď v úvode sa dozvieme, že zostáva deň do volieb a presne toľko času (filmového) zostáva tvorcom na vykreslenie spoločensko - politickej situácie. Pánom poskytnutého času a priestoru je Lasse - majiteľ benzínky. Pohonnými látkami a predajom drobností v malom obchodíku si zarába na život, jeho koníčkom a únikovou cestou z reality je lietadlo, ktoré si kúsok po kúsku stavia v garáži. Jeho „čerpačka“ je spojovacím bodom ôsmich príbehov, z ktorých je dej vyskladaný.
Každý z príbehov je inšpirovaný jednou politickou stranou. Autori sa samozrejme nesústreďujú na program jednotlivých strán, postavy, objavujúce sa na scéne sú však ich zástupcami v zmysle ideologickej príslušnosti, špecifickou pre určitú spoločenskú skupinu. Využívajú ich na vykreslenie ľudských vlastností a nátury, až v druhom pláne sa vytvára asociácia s príslušníkmi ideového prúdu, avizovaného v titulku danej epizódy. Veľkým plusom filmu je obdivuhodný fakt, že aj divák neznalý nórskej politickej scény (teda drvivá väčšina Slovákov, vrátane autora článku) sa na ponúknutom príbehu kráľovsky zabaví. Komika použitá v jednotlivých scénach je natoľko univerzálna, že spomínaná znalosť je nepotrebná. Pokiaľ máte navyše záľubu v skurilných a svojim spôsobom uletených obrazoch, vymykajúcich sa bežnému vzorcu správania, nemáte dôvod váhať nad návštevou kina. (Azda každého rozosmeje pohľad na v bahne sa topiacich zástupcov Socialistickej robotníckej strany, spievajúcich Internacionálu na znak svojho morálneho víťazstva).
Na druhej strane, v slabších pasážach (alebo lepšie povedané, v pasážach takto sa javiacich) som mal nepríjemný pocit neschopnosti dešifrovania predpokladaných, špeciálnych konotácii, čitateľných pre domáceho diváka.
Napriek skutočne nevídanému počtu režisérov, pôsobí výsledok veľmi koherentne, formálne spracovanie všetkých epizód je príjemne podobné a netriešti tak celok na príspevky toho-ktorého režiséra. Z časti to má na svedomí príroda, vystupujúca akoby vo vedľajšej úlohe, rovnako aj obsadenie a civilné herectvo, doplnené skutočne prešpekulovaným scenárom. Navyše prekrásna poetická kamera (taktiež nevídaného počtu kameramanov) sľubuje estetický zážitok.
Písať o jednotlivých epizódach v sebe ukrýva hrozbu spoileru. Jednotlivé minipríbehy sú totiž vo svojej podstate veľmi jednoduché, zvláštne autorské poňatie témy z nich však vyťaží maximum a divák zostane očarený, zmrazený a samozrejme aj pobavený.
Je to film pre ľudí s určitou averziou voči politickej korektnosti, nedôverčivo pristupujúcich ku charitatívnym zbierkam :) (pochopíte po projekcii) a všetkých priateľov ironického, kultivovaného humoru. Pokiaľ sa za takého človeka považujete, môžete sa bez váhania vybrať na najbližšiu projekciu.
Folk flest bor i Kina (Nórsko, 2002, 82 min.)
Réžia: Hans Petter Moland, Ingebjorg Torgesen, Terje Rangnes, Magnus Martens, Sara Johnsen, Arild Fröhlich, Martin Asphaug, Morten Tyldum, Thomas Robsahm. Scenár: Harald Rosenlow Eeg, Nikolaj Frobenius, Marion Hagen, Kjetil Lismoen, Erlend Loe, Per Schreiner. Kamera: Gaute Gunnari, John Andreas Andersen, Trond Hoynes, Anders Flatland. Hudba: John Erik Kaada. Hrajú: Trond Hovik, Marit Pia Jacobsen, Sven Nordin, Sverre Anker Ousdal, Kristin Skogheim, Elin Sogn