ZÁKLADNÝ INŠTINKT 2

Z Verhoevenovho filmu sa zachovalo pre pokračovanie iba torzo, konkrétne postava Catherine Tramellovej aj s jej hereckou predstaviteľkou Sharon Stone. Všetko ostatné prešlo výraznými zmenami, či už na produkčnej úrovni (štáb, počnúc scenáristami a režisérom), alebo v rovine príbehu. Z Tramellovej sa stala prominentná spisovateľka románov do značnej miery inšpirovaných skutočnými udalosťami z jej života. Úvodná scéna filmu ponúkne šialenú jazdu vyprázdnenými (!) londýnskymi ulicami, počas ktorej sa Catherine oddáva sexuálnym radovánkam so zdrogovaným spolujazdcom Kevinom Franksom. Nasleduje nezvládnutie ovládania vozidla a Franksova smrť. Policajné vyšetrovanie vedie až k súdnemu procesu s Tramellovou. V ňom zohrá zásadnú úlohu posudok doktora Michaela Glassa (David Morissey), ktorý umožní jej prepustenie na kauciu. Diagnóza Tramellovej znie: závislosť od rizika. Potenciálne môže byť nebezpečná sebe či iným vo svojom okolí, avšak dokázať sa to nedá. Catherine sa Glassovi prihlási na terapiu a rozohráva s ním hru na zvádzanie, odkrývanie skrytých túžob, vášní, ale aj tráum z minulosti, v priebehu ktorej pribúda mŕtvol...

Čo sa týka námetu, snaží sa zachovať vernosť prvému dielu, dokonca do takej miery, že ide o takmer dokonalú kópiu s viac či menej zásadnými úpravami: detektíva vystriedal psychoanalytik, zo San Francisca sa presúvame do Londýna a pod. Namiesto výpočtu rozdielností medzi oboma filmami sa chcem venovať dôvodom, ktoré robia zo Základného inštinktu 2 veľmi zlý film. 

Pomenovať základný problém filmu je prakticky nemožné. Zlyháva totiž vo všetkých zložkách filmárskeho remesla. Zvraty zápletky príbehu sú síce početne zastúpené, avšak slúžia iba na zakrytie nedostatkov scenára, pričom hlavným je rezignácia na výstavbu príbehu. Ten sa proste deje, bez náznaku snahy o dramatické štruktúrovanie. Udalosti na seba nadväzujú bez akejkoľvek vnútornej spojitosti. Jediné, čo ich drží pohromade, je potreba tvorcov dobojovať až do konca. Nápaditosť maskovania z ich strany je však v tomto prípade obdivuhodná. „Šokujúce“ odhalenia o jednotlivých postavách, medzi ktorými sa obvinenia z vraždenia prehadzujú ako horúci zemiak, sú skôr trápne banálne než sofistikované. Kým napríklad Spikovi Lee sa v Spojencovi podarilo rozohrať inteligentnú hru so zavádzaním diváka, scenáristi Základného inštinktu 2 želaný efekt nedosahujú. Dôvodom je už spomenutá výstavba príbehu. Jej absencia vedie totiž k jedinému: diváka skôr či neskôr prestane zaujímať vyriešenie prípadu a odhalenie totožnosti vraha. A to by sa v detektívnom príbehu rozhodne stať nemalo...

V násilne pozliepanom slede udalostí sa pohybujú postavy, ktoré sú rovnako sporným momentom. Ak vezmeme do úvahy, že postava Catherine Tramellovej ako jediná pochádza už z prvého dielu, môžeme v jej prípade vylúčiť nutnosť predstavenia charakteru. U ostatných však táto potreba neodpadá. Napriek tomu, vo filme sa niečoho podobného nedopátrame. Charaktery sú pri najlepšej vôli nedostatočne načrtnuté. Psychológia postáv je nulová, čo v príbehu, ktorý chce operovať práve s odkrývaním rôznych úrovní psychiky človeka, odhaľovať princípy psychických procesov v extrémnych situáciách, je neospravedlniteľné. Exemplárnym príkladom je postava Michaela Glassa. Prominentný psychoanalytik, ašpirujúci na profesúru v odbore, sa poddáva trikom Catherine Tramellovej takmer bez náznaku odporu. Porušuje zásady svoje osobné, ale aj svojej brandže (styk s pacientom, resp. klientom). Iba na porovnanie: vo Verhoevenovom filme bol zvádzanou postavou detektív, ktorý predsa len nemá také odborné školenie ako psychoanalytik. Bolo teda prijateľnejšie, keď pri strete s vyštudovanou psychologičkou Tramellovou nedokázal odolávať. Sexuálna príťažlivosť ako hybná sila ostala samozrejme dodržaná, avšak k naplneniu túžby dochádza príliš zjednodušeným spôsobom. Ostatné postavy sú už iba do počtu, aby mohli umrieť (alebo byť obvinené z vraždy) a tak sa príbeh mohol posunúť opäť ďalej.