ŠTĚSTÍ

Mladí hrdinovia žijú v rozpadajúcom sa paneláku. Monika (Tatiana Vilhelmová), ktorej priateľ cestuje za prácou do Ameriky sa ho chystá navštíviť a možno aj zotrvať mimo domov. Toník (Pavel Liška) sa odmieta podriadiť rodinným nezhodám a radšej so svojou tetou (Zuzana Kronerová) prežíva na polorozpadnutom statku. Ústrednú trojicu uzatvára Dáša (Aňa Geislerová) slobodná matka, lipnúca na vzťahu so ženatým mužom, rútiaca sa priamou cestou smer psychiatria. Jej hospitalizáciou sa životy hrdinov začnú vyvíjať mimo očakávaného plánu.

Hrdinovia sa bezperspektívne potácajú životom (možno s výnimkou Moniky), keď sa začne rysovať určité zlepšenie, dočkajú sa iba nového problému. A to platí tak pre  trojicu hlavných hrdinov, ako aj pre vedľajšie postavy – Monikini rodičia, vzťah Toníkovho otca a jeho sestry (a nakoniec aj vzťah Otec syn).

Keď som pred chvíľou spomínal hercov je treba poukázať na  druhú podobnosť s Divokými včelami. Sláma využíva osvedčených hercov (Vilhelmová, Liška, Kronerová, Dušek), čím je (aspoň u mňa) navodená spojitosť medzi oboma filmami. Dopĺňa ich celým zoznamom zvučných mien ako Polívka, Huba, Stašová a Geislerová.

Práve Aňa Geislerová  zaujme vo filme najviac, úloha jej zverená je mimo všetkých postáv ktoré stvárnila doteraz. Navyše je najnesympatickejšou postavou celého Štěstí a ťažko si dokážem predstaviť diváka, ktorý by sa s ňou stotožnil. Geislerovej Dáša sa spočiatku javí úplne normálne, potom osciluje na hranici zranenej a zraňujúcej, až konečne spolu s ňou pochopíme, že je skutočne chorá. Pritom je divák postavený pred problém ako sa na Dášu pozerať. Má ňou opovrhovať (pretože k matke zanedbávajúcej vlastné deti je tento postoj oprávnený), alebo ju má ľutovať (od momentu keď je jasné, že ide o chorobu je totiž ľútosť rovnako legitímna)? Takmer do konca filmu som si túto otázku nevedel zodpovedať, Dášin posledný výstup však veľmi pomôže vytvoriť si názor na charakter tejto postavy.

Aňa Geislerová je mrazivo presvedčivá, nenávidenia aj poľutovaniahodná zároveň. Z mladšej generácie obsadených hercov je rozhodne najpútavejšia – aj vďaka zmeny charakteru jej postavy (mám na mysli kontrast Dáši a postáv, stvárňovaných obvykle).

Zo starej gardy hrá prím jednoznačne Martin Huba. A to napriek minimálnemu priestoru, ktorý má k dispozícií. Tým nechcem bagatelizovať výkony Bolka Polívku (ktorý znovu raz hrá sympatického skrachovanca obľubujúceho alkohol) alebo Simony Stašovej (i keď asi najslabšiu z generácie rodičov). Huba hrá na úplne inej úrovni a v mojich očiach sa vyrovná Billovi Murraymu. Viac ako verbálnym prejavom povie očami a minimalistickým gestom.

Napriek chvále, ktorou som doteraz nešetril, nie je Štěstí filmom dokonalým (to sa ani nedá). Vadilo mi vystavanie zápletky za pomoci využitia malých detí. Matka ktorá sa nestará, necháva ich bez dozoru a ráno sa vracia domov opitá na mol. Nedokáže si zorganizovať život a pritom nadáva na každého so snahou pomôcť. Ospravedlnenie jej správania pomocou duševnej choroby je možnosť, ktorá napadne aj Ferovi od vedľa.

Rovnako rušivo pôsobí aj neustále explicitné pripomínanie a zdôrazňovanie sociálnej a finančnej situácie (či už ruina v ktorej nažíva Toník s tetou, alebo novinami „opravené“ rozbité okno). Pri sledovaní Štěstí sa nebudete baviť ani plakať od smiechu, aj keď niekoľko úsmevných scén tu nájdeme. Úsmevných, nie však vtipných, pretože vychádzajú z dezilúzie a pesimizmu, a plač by bol rovnako adekvátnou reakciou.

ŠTĚSTÍ PETRA KONEČNÉHO

Na Slovensku by bolo „štěstí“ nakrútiť aspoň tri nekoprodukčné filmy ročne, v Čechách je situácia úplne iná. Tam nielen že nakrúcajú, ale „štěstí“ vkladajú aj do názvov tých najočakávanejších filmov. Konkrétne do toho momentálne najviac oceňovaného a to netradične, ako zo strany divákov, tak aj kritiky – Štěstí.

Režisér Bohdan Sláma zaujal už svojim druhým celovečerným filmom Divoké včely z roku 2001, za ktorý si vyslúžil pochvaly českých, ale aj zahraničných filmových kritikov. Film, vynikajúco nadväzujúci na formanovskú poetiku novej českej vlny ocenila festivalová porota v Rotterdame za vytvorenie množstva neočakávaných charakterov, za svoj subtílny humor a nehu. Sláma sa upriamil na vybudovanie mrazivej atmosféry autentického prostredia, do ktorého vkladá presne vykreované postavy, plné beznádeje a naivných predstáv. Na rozdiel od smutno-vtipných Divokých včiel, kde nás objektív kamery zaviedol do zabudnutého kraja niekde na severe Moravy, obývanom ľuďmi, kompenzujúcimi si svoje problémy spojené s vysokou nezamestnanosťou a chudobou nadmernou spotrebou alkoholu, nás tentoraz pozýva do sveta „dospelých“ problémov na periférii zdevastovaného priemyselného mesta. Tu si ľudia na obživu zarábajú v miestnej fabrike alebo v hypermarkete. Presne v takom pracuje aj anjelská Monika (Tatiana Vilhelmová), ochotná obetovať svoje šťastie druhým. Rozhodnutá upustiť od svojich životných snov v duchu vlastných hodnôt. Na prvý pohľad ako keby dodržiavanie intencii už použitej témy neponúkalo dejovú inováciu s dôrazom na psychologizáciu nových hrdinov. Ale skutočne len na prvý pohľad. Tým základným posunom v Slámovej tvorbe je vyzretie sociálne kritickej témy smerom od úsmevného konštatovania k tragickému apelu, ale zároveň aj citeľný dôraz na divácku ľúbivosť spojenú s kalkulom na rôznych úrovniach.

Dva roky pripravované Štěstí zamýšľajúce sa nad pomerne obohranými, ale večne aktuálnymi témami hľadania vlastnej identity, zmyslu bytia a lásky, ponúka intenzívny zážitok širokému spektru divákov. To zo sebou logicky prináša umelecké kompromisy a už zmienené kalkulovanie sledujúce cieľ – spokojného a dojatého diváka. To, na čo sa pri Divokých včelách nekládol tvorivý dôraz, sa dostalo k hlavnému slovu pri snímke Štěstí. Do popredia sa prebojoval presne ohraničený divácky vkus spojený s očakávaniami ďalšieho dramaticky silného filmu. Aj do kolonky „Art“ totiž už dávno prenikol schematizmus ľudských vzťahov na pozadí sociálnej problematiky. Návštevníci festivalov presne vedia, čo od tohto druhu filmov očakávať. Sláma akoby podľahol podvedomému tlaku a premyslenou, sterilnou filmovou formou a občasnou scenáristickou povrchnosťou, sa rozhodol zapáčiť každému okoloidúcemu. Duch autenticity Divokých včiel sa rozpustil v mede. Dôležitou sa stala vizuálna dokonalosť, dialógovo/scenáristická jednoznačnosť a herecká podliezavosť. Práve herecké obsadenie vsádzajúce na komerčne úspešné tváre opäť prezentujúce tie isté stereotypné charaktery (Vilhelmová ako tá dobrá, Liška ako ten idiot, Polívka ako ten zábavný, Krónerová ako tá jednoduchá ale spravodlivá atď.) vo mne vzbudzovalo najväčšie obavy. Tie sa nepotvrdili v plne forme, ale v subjektívnom vnímaní filmu, tento fakt, nešlo zmazať. 

Anotačný titulok Slámovho Štěstí láka na konštatovanie, že ide o jeden z najosobitejších filmov, aký bol v Čechách po roku 1989 nakrútený. Len ťažko možno súhlasiť, už len s prihliadnutím na oveľa transgresívnejšiu filmovú skúsenosť spojenú s Divokými včelami. Nebolo by však spravodlivé nespomenúť sedem (číslovkou 7) Českých levov, ktoré Štěstí nemôže a asi ani nikto nechce uprieť. Nešťastím však ostáva skutočnosť, o aký skvelý film sme vďaka prvoplánovej diváckej atraktivite, čiastočne prišli. 

Štěstí (ČR/Nemecko, 2005, 102 min.)
Réžia: Bohdan Sláma. Scenár: Bohdan Sláma. Kamera: Diviš Marek. Hudba: Leonid Sojbelman. Hrajú: Tatiana Vilhelmová, Pavel Liška, Aňa Geislerová, Marek Daniel, Bolek Polívka, Simona Stašová, Martin Huba, Zuzana Kronerová