MASAJOVIA – BOJOVNÍCI DAŽĎA

Tipilit tvorí prvý mýtus. Podľa neho  poznajú jeho kmeň, iné kmene. Po jeho smrti sa dostáva k jeho „zbraniam“ chudobný pastier Merono, nerozlučný priateľ náčelníkovho syna. Prebratím zbraní, akoby preberal aj jeho silu a odvahu. Vydáva sa nasledovať vybratých bojovníkov aj napriek zákazu otca, aby dokázal jednak svoju silu a odvahu a jednak lásku k náčelníkovej dcére Laile. Rozhodol sa teda nájsť a zabiť mýtus (leva Vitchuu), aby sa sám mýtom na konci príbehu mohol stať.
   
Cesta mladých bojovníkov nemusí byť interpretovaná len ako hľadanie mýtu, ale aj ako hľadanie vlastnej odvahy, bojovnosti, priateľstva a v konečnom dôsledku aj svojho miesta v spoločnosti. Príbeh je rozprávaní ženou, sprevádzajúcou nás po pustých kenských pláňach. Bojovníci sa po odchode z osady dostávajú do niekoľkých problémov, ktoré musia zvládnuť. Či už je to choroba, nepriateľský kmeň, alebo hádky spojené s únavou, nič ich nesmie odradiť. V hre je česť a spoločenské postavenie.

Desiati hrdinovia rozohrávajúci svoj príbeh, zároveň vystupujú aj ako sprostredkovatelia (vyslanci), predstavujúci nám neznámy svet. Pocit autentickosti zvyšuje aj obsadenie a jazyk, ktorým sa hovorí. Všetko je originálne a skutočné. Všetci herci (ak sa to tak dá povedať) sú Masajovia, takisto ako aj prostredie, je ich vlastným prostredím. Miestami to vyzerá akoby išlo o dokumentárny film. Respektíve, celý film je pravidelne prestrihávaný zábermi na krajinu, kde sa síce nachádzajú „naši“ bojovníci, ale netvoria podstatu obrazu. Z celého diela je cítiť, že autor sa oveľa viac zameriava na kompozíciu, ako na spojenie obrazu s príbehom. Príbeh je sekundárny. Z toho vyplýva aj „vlažnosť“ narácie, ktorá namiesto toho, aby k záveru gradovala a prinášala nové prvky, alebo aspoň obohacovala predchádzajúce, prináša len neustále opakovanie (priznám sa, že ku koncu som sa už dosť nudil). Opakovanie založené na rozhodovaní sa bojovníkov o pokračovaní či nepokračovaní v ceste, alebo hádanie sa o tom, či je mýtus o levovi skutočný alebo nie. Potom ani záver, vyplývajúci bezprostredne z deja, nikoho neprekvapí(o to ani nejde).

Prekvapí (nemilo) snáď len samotný lev. Namiesto toho, aby vyvolal strach, vyvolá jedine úsmev. A koniec koncov dlho očakávaný dážď. Myslel som si, že po viac ako storočí kinematografie sme na tom tak, že simulovať dážď, nemôže byť problém. A veruže môže. Ospravedlňujem sa tvorcom, ak to bol zámer. To nie sú jediné chyby tohto snímku. Menovať ich tu podrobne však nemá význam. A osobne sa nazdávam, že všetky nedostatky sú spôsobené miestom nakrúcania. Moje podozrenie je založené najmä na zobrazení jednej nočnej scény. Bojovníci sedia a klepú sa od zimy. Okolo je vidieť iba jasnú oblohu. Je tu evidentná umelosť obrazu (mesačný svit, vydávajúci jasné svetlo na tváre, mení svoje postavenie podľa toho z akého uhlu je postavená kamera). Režisér zvolil túto scénu asi preto, že ide o akýsi zlom pred celkovým finále a je podľa neho dôležitá. Keby tam však nebola, bol by celý záver oveľa menej rušivý.

Odhliadnuc od spomínaných nedostatkov (najmä slabej dejovej línie), však ide o úžasný vizuálny zážitok. Obrazové kompozície, pohyby kamery, rytmický strih, to všetko dopĺňa skvelá hudba, meniaca svoj rytmus podľa rytmu obrazu et vice versa. Niekedy úplne ustupuje do úzadia, aby nechala obraz hovoriť sám za seba. V tých momentoch nikto nemôže banovať, že išiel na tento film. Celkové hodnotenie je u mňa ovplyvnené práve vizuálnou stránkou. Nebyť tej, asi by som príbeh Masajov nikomu neodporúčal. Na záver mi ostáva už len jedno konštatovanie: je podľa mňa veľká škoda, že režisér nevsadil radšej na dokument. Vyhol by sa hneď niekoľkým problémom, ktoré boli spomínané. Popri tom by z dokumentárneho filmu vychádzal taký istý náboj, ako je tomu v hranej verzii.

Massai – Les guerriers de la pluie (Francúzsko, 2004, 94 min.)
Réžia: Pascal Plisson. Scenár: Olivier Dazat, Pascal Plisson. Kamera: Manuel Teran. Hudba: Yvan Cassar. Hrajú: Maina Mako, Parkasio Montet, Paul Sekenan, Swakei Kipilosh, Kaiki Narikae, Peniki Soyianyey