3-IRON

Kim Ki-duk je režisérskym chameleónom. Prvá etapa jeho tvorby (od Krokodíla až po „pasácku“ lovestory „Bad Guy“) je charakteristická drsnou živočíšnosťou ústredných postáv, ich pudovým konaním ako aj náhlymi výbuchmi násilia. Po „vládnej zákazke“ Pobrežná hliadka však prišiel pre jeho fanúšikov šok v podobe symbolikou preplneného filmu o cykle a (zmysle) života pod názvom Jar, leto, jeseň, zima... a jar. Obrat o 180° stupňov presne vystihuje tento režijný akt, ktorým Kim ponúkol sebe a okolitému svetu uzmierujúcu ruku a pochopenie v prežití. Nasledujúcou Samaritánkou sa mohlo zdať, že sa rozhodol širokým postojom zakotviť medzi dvoma zmieňovanými extrémami, keď lyrické scény boli prekladané sekvenciami násilia a pasáže ticha striedali výlevy plné slov. Svojím ďalším počinom však zašiel ešte oveľa ďalej. Ponúkol svetu 3-iron, ktorým ukázal, že žiadna hranica v zobrazovaní nezobraziteľného takmer neexistuje - nielen pre neho samotného, ale aj pre film ako médium, čo z neho robí jeden z najuniverzálnejších prostriedkov komunikácie.

3-iron je zbytočne zoširoka opisovať. Nie preto, že by to nešlo, ale z dôvodu naznačeného už v úvode - akákoľvek snaha o jeho podrobnejšie rozobratie by iba zavádzala. 3-iron je totiž krásnym dôkazom sily prežitku, ktorého hĺbku prísediacemu vedľa vás sprostredkujete namiesto slov - pohľadom, v ktorom sa zračí tak radosť, povznesenie ako i pochopenie. Presne takým, akým obdarúvajú hlavní hrdinovia filmu jeden druhého. Bez jediného hlasového prejavu a predsa si očným kontaktom ako i svojím konaním povedia všetko potrebné. 

Kim týmto spôsobom zároveň ponúka nezabudnuteľné chvíle strávené pred plátnom, kedy základné výrazové prostriedky filmu - obraz a zvuk defilujú pred divákom v svojej úplnej čistote a „prirodzenosti“. Schopnosť, akým kompozícia obrazov (či už montážnym radením za sebou, alebo aj v budovaní mizanscény) a hudobná zložka (so zimomriavkovou ústrednou skladbou od Natachy Atlas) spolu s „nemým“ herectvom aktérov rozpráva príbeh je nevysloviteľne krehká, poetická, odzbrojujúca a v závese s postupným odvíjaním príbehu v jeho záverečnej tretine až oslobodzujúca od zabehaných konvencií. Navyše jedna konkrétna scéna je pre mňa osobne doteraz najkrajším a najoriginálnejším vyobrazením dokonalého súznenia medzi mužom a ženou, ktorí sú si vzájomne pre seba súdení.

Všetko vyššie napísané robí z 3-iron film mnohých a predsa jednej tvári. Je rovnako transcendentálnym ľúbostným príbehom ako aj filmovou zenovou meditáciou, drámou o fyzickom ponižovaní či metaforou na klamlivosť a nejednoznačnosť zmyslového vnímania. Hlavne je to ale film, ktorý nám pomáha nazrieť do vlastného vnútra a nachádzať zabudnuté. Koniec-koncom, nechajme na záver prehovoriť samotného režiséra, ktorý ako sa patrí, podal pravdepodobne jednu z najkrajších interpretácii svojho diela: „Všetci sme prázdne domy. Čakáme na niekoho, kto otvorí zámok a oslobodí nás. Jedného dňa sa moje želanie splní. Príde človek sťa duch a zoberie ma z môjho väzenia. A ja ho budem nasledovať bez pochybností, námietok... až kým nenájdem svoj nový osud...“