|
PRVÝ PO BOHU |
PRVÝ PO BOHU |
Ruský respektíve sovietsky vojnový film neraz poslúžil ako propaganda komunistických ideálov, inokedy bol nástrojom pre vyzdvihnutie hrdinstva aj po vojne zbytočne trpiaceho národa, ktorý vstal ako fénix z popola a hnal vysilenú nemeckú armádu až do Berlína. Je celkom prirodzené, že v minulom storočí vzniklo množstvo filmov s touto tematikou, pretože Druhá svetová vojna tragicky poznačila viac ako jednu generáciu obyvateľov niekdajšieho Sovietskeho zväzu. A aj v súčasnosti je táto téma večne živá, keďže je to hádam asi jediné obdobie z komunistických dejín, ktoré je z ideologického hľadiska najmenej kontroverzné aj napriek démonickej postave Stalina. Preto ak chce v súčasnom Rusku niekto nakrútiť vojnový film a pritom nemá snahu prekročiť alebo aspoň obohatiť žáner, pravdepodobne spracuje námet z obdobia druhej svetovej vojny po vzore jeho predchodcov (česť výnimkám ako napríklad film Naši /Svoi/ z roku 2004).
Osobne by som si želal, keby sa v našej distribúcii objavil ruský film, v ktorý by reflektoval časovo bližšie konflikty, teda vojnu v Čečensku alebo intervenciu v Afganistane. No asi sa musím zmieriť s tým, že v Rusku ešte stále na niektorých miestach vlajú červené vlajky a spochybňovať filmovým umením čierno-biele videnie vojny a zároveň kroky vládnucej garnitúry sa veľmi neopláca. A tak sa do slovenských kín dostáva film Prvý po Bohu, ktorý bohužiaľ naozaj ničím nevyniká a dokonca je zúfalo podpriemerný. Ale pekne po poriadku.
Do deja filmu vstupujeme cez príbeh mladučkej Táni, ktorá prežila blokádu v obliehanom Leningrade. A keďže vojna ešte neskončila a ona zostala sirotou, odchádza na ruskú ponorkovú základňu v okupovanom Fínsku, aby aspoň malou čiastkou prispela k nezadržateľnému víťazstvu nad nemeckým nepriateľom. No len čo začne pracovať ako servírka, zamiluje sa na prvý pohľad do udatného kapitána Marinina. Ťažisko deja sa presunie na príbeh hrdinského veliteľa ponorky, ktorý láme rekordy v počtoch potopených nepriateľských lodí a po nociach do seba obracia panáky s vodkou a vymetá nevestince. Pri jednom takomto záťahu sa zoznámi s pôvabnou blondínou zo Švédska, s ktorou následne prežíva chvíle oddychu po vyčerpávajúcich bojových misiách. Na základňu však prichádza tajomný major Šarabidze z NKVD s jediným poslaním: získať proti nič netušiacemu Mariniovi akýkoľvek vykonštruovaný dôkaz o jeho zrade a poslať ho najbližšou cestou do gulagu. Šarabidze pripraví pascu a Marininova budúca kariéra nevyzerá ružovo. Tu nemožno uprieť snahu tvorcov aspoň z časti prehodnotiť temnú stránku sovietskych tajných služieb a čistiek v radoch dôstojníkoch počas vojny, no tým sa počet inovácií aj končí.
|
|
|
Film Prvý po bohu si len ťažko zaslúži pomenovanie vojnový. Vojna tvorí len akési pozadie príbehu. Sem-tam sa síce bojuje, ale iba na mori a na veľmi veľkú vzdialenosť. Vojnové scény možno rozdeliť na dva typy: Prvý je z vnútra ponorky, čo vyzerá asi tak, že námorníci splašene pobehujú v jej útrobách (v detailoch a polodetailoch) za sprievodu zvukových a svetelných efektov a príšerne napínavej hudby (spracovaním nesiaha nemeckej snímke Das Boot režiséra Wolfganga Petersena ani len po členky). A druhý typ scén zahŕňa všetko, čo sa nachádza nad alebo pod hladinou (iba zábery v celkoch).
Takéto prísne vymedzenie priestoru pôsobí rušivo a tým pádom je ťažké aspoň na chvíľu sa stotožniť s filmovou fikciou, byť doslova prítomný v stiesnených priestoroch ponorky. No napriek tomu, sú akčné scény tým najprepracovanejším vo filme vôbec a môžu prebrať rozospatého diváka a zaujať jeho pozornosť. Aj keď sa zväčša skončia ostrým strihom práve v tom najlepšom. Takéto riešenie vojnového konfliktu dovolilo tvorcom značne ušetriť na rozpočte, pretože prirodzene ako námorník v ponorke nevidí svojho nepriateľa, tak sa ani divák k Nemcom nepriblíži a zábery na vzdialené flotily lodí zaobstarala počítačová grafika, na ktorej sa zjavne šetrilo (jeden príklad za všetky: v zábere vidieť loď, ktorá je vzdialená približne tri kilometre, no aj tak je jej obraz rozostrený ešte viac, ako omnoho vzdialenejšie pobrežie v pozadí).
A rovnako to nevyšlo ani s melodrámou na pozadí vojny, pretože Tánina láska k Marininovi zostane len v rovine platonickej a Marininove milostné dobrodružstvo je založené iba na nudnom sexe so znudenou Švédkou. Tu sa snažili tvorcovia navodiť atmosféru ľahko erotického napätia, čo mal znásobiť Francúzky jazyk (simultánne dabovaný jedným mužským hlasom), ktorým dvojica po celý čas medzi sebou komunikuje. Ich Francúzština pôsobí neisto a neprirodzene a hlavne predstaviteľ Marinova (Dmitrij Orlov) môže byť všetkým možným len nie charizmatický zvodcom. Teda žiadne srdcervúce city, aj keď vzhľadom na tému tu bolo priestoru požehnane. A dokonca aj tieto minimálne prítomné „milostné“ motívy vyznievajú plocho a o padajú na hereckých výkonoch.
|
|
|
A nakoniec vo filme vystupuje akási skrytá línia detektívky, vyvolávajúca pochybnosti o hlavnom hrdinovi pomocou prítomnosti vyšetrovateľa Šarabidzeho, ktorá skončí až nechutne pateticky (Šarabidze sa zmôže na gesto úcty a jednoducho odíde preč). A prirátajte si k tomu záber na vlajku s červenou hviezdou vejúcu vo vetre a inšpirácie sú zjavné. Film Prvý po Bohu pôsobí dojmom snahy o prevzatie hollywoodskych postupov (Pearl Harbor). Ale režisér Vasilij Chiginsky nevie ani len vytvoriť plagiát a tak celá druhá polovica filmu je len akousi zlátaninou, kde mnohé načrtnuté alebo dokonca hlavné dejové línie nie sú vôbec dopovedané alebo sa k nim už nevrátime (možno dôsledok malého rozpočtu). Už len postava Táni, ktorá je v pozícii rozprávača úplne nedotiahnutá. Na začiatku sa zdá, že ona bude jednou z hlavných postáv, ale po približne 15 minútach sa vo filme vyskytuje len minimálne. Dokonca sa ani bližšie nezoznámi so svojou láskou (!). Je potom otázne, načo vlastne táto dievčina vystupuje v polohe rozprávača, ktorý by aj tak nemohol poznať všetky detaily príbehu o Marininovi. No to už zachádzam priďaleko a je asi zbytočné a pozastavovať nad takýmito maličkosťami. Jediným dôvodom pre takýto postup môže byť vytvorenie kultu osobnosti skutočného kapitána ponorky Marinova, ktorého príbehom bol film voľne (naozaj veľmi voľne) inšpirovaný. Je možné, že ruský divák vníma takýchto hrdinov pozitívne ale myslím, že slovenské publikum viac zaujíma kvalita filmu ako ruský mýtický hrdina. Ak mám pravdu, tak tento film naozaj nestojí za návštevu kina aj keby premietali zadarmo. Možno ešte tak na obrazovke...
Pervij posle Boga (Rusko, 2005, 99 min.)
Réžia: Vasilij Chiginsky. Scenár: Ilja Avramenko. Kamera: Archil Akhvledini, Gregory Yablochnikov. Hudba: Dato Evgenidze. Hrajú: Dimitrij Orlov, Irina Bjofklund, Liza Bojarskaja, Sergej Gorobčenko.
