GEJŠA

Film Gejša, veľmi obrazne povedané, je ako typická femme fatale z noirových filmov a v podstate, ako aj samotná gejša - žena. Na pohľad krásna, príťažlivá, vo vnútri však chladná a odťažitá. Prenesené spätne do reči filmu - formálna estetika víťazí nad príbehom. Hudobné partitúry veterána filmovej hudby Johna Williamsa presne dokresľujú obraz a striedaním nálad sa snažia vzbudiť tie správne pocity podľa atmosféry v jednotlivých sekvenciách filmu. Kamera Diona Beebeho komponuje obrazy od celkov až po detaily spôsobom, kde každá časť hýri farbami až do tej miery, že prestávate vnímať dynamiku plynúceho obrazu a v mysli sa vám fixujú iba jednotlivé políčka filmu v podobe výtvarne krásne štylizovaných fotografií.

Výrazne pretláčanie spôsobu, akým je príbeh rozprávaný nad tým, čo rozpráva, však vo výsledku prináša umelosť a neživotnosť samotného diela. Táto skutočnosť sama o sebe nemusí automaticky znamenať nutné zlo, ak práve úmyselná strojenosť má byť vodítkom k samotnému filmu, ktorý tak jasne ukazuje, že chce byť čisto iba fikciou na pobavenie. Rob Marshall však Gejšu od začiatku buduje ako čo možno najserióznejšiu výpoveď a opis iného sveta s jeho tradíciami a pravidlami. Žiaľ, táto snaha je rovnako od začiatku podkopávaná nešťastné zvolenou angličtinou - ústredným a jediným jazykom, v ktorom postavy vo filme komunikujú, ako aj samotným príbehom - jeho jednoduchosťou a predpovedateľnosťou, zabalenou v romantizujúcom háve.

Na ľúbostný príbeh je tu málo lásky i emócii, ktoré by dokázali plastickejšie prekresliť charaktery postáv, priblížiť nám ich a ísť hlavne proti jednej z ústredných myšlienok filmu - gejša nemôže milovať. Na seriózny prienik do cudzej kultúry ide zase o príliš idealizujúci náhľad. Svet gejší vám o moc bližší po zhliadnutí filmu nebude. Aj napriek nepopierateľnej snahe o iný pohľad, podtrhávaniu skutočnosti, že človeka nemožno spoznať podľa zovňajšku a krása je nestálym faktorom, ich skôr vykresľuje ako kurtizány, čo je opis bližší k predstavám západného človeka o tomto povolaní a štýle života. V domácom Japonsku je však gejša braná hlavne ako veľmi príjemná spoločníčka, mimoriadne zručná vo viacerých druhoch umenia a spoločenských bonmotoch smotánky.

Vo výsledku je Gejša ukážkovým príkladom gýču - chladný kalkul hnaný hladom získať ocenenia s vážnou maskou ambiciózneho diela. Avšak, skrz jemne preostrenú optiku sa nám môže ukázať v krajšom svetle v súlade s originálnym názvom filmu - Memories of a Geisha (Pamäte Gejši). Možno ju brať ako reflexívny, spomienkový príbeh na udalostí z dávnej minulosti. Je v ľudskej povahe, že spomienky na vlastné dobrodružstvá a zážitky z mladosti máme tendencie haliť do romantizujúceho a skrášleného kabátu, prispôsobovať si ich vlastným predstavám. V súvislosti s tým ma potom vždy napadne postava staručkej Rose z Cameronovho Titanicu a jeden jej výrok, mierne parafrázovaný: „Ženské srdce je hlboké ako oceán, plné skrytých, často i nevyslovených túžob, prianí a krásnych spomienok“. Aj o tom presne Gejša je...

P.S: Najväčším nábojom smerom ku mne disponovala scéna konfrontácie medzi Zhang Ziyi a Gong Li. Nie však s ohľadom na jej dopad v deji filmu, ale s predstavou, ako by na ňu reagoval Zhang Yimou, ktorý vlastne obidve herečky v rôznom období „stvoril“. V tých momentoch spoločného súboja totiž fikcia rázne vkročila do reality... :-)

Memoirs of a Geisha (USA, 2005, 145 min.)
Réžia: Rob Marshall. Scenár: Robin Swicord. Kamera: Dion Beebe. Hudba: John Williams. Hrajú: Ziyi Zhang, Ken Watanabe, Michelle Yeoh, Gong Li, Koji Yakusho, Youki Kudoh, Suzuka Ohgo