HRANICE ŽIVOTA

Spojenie režiséra Marc Forstera a scenáristu Davida Benioffa, podporené vyššie vymenovaným hereckým ansámblom, samo o sebe dáva prísľub vzniku kvalitného filmu. Forster sa v Hollywoode a v srdciach divákov etabloval Plesom príšer a Hľadaním krajiny-nekrajiny, Benioff síce pre mnohých spravil scenáristický prešľap s Trójou, ale jeho 25. hodine nemožno vyčítať takmer nič. Hranice života predstavujú v ich doterajšej kariére odvážny krok stranou, pretože tento film možno označiť hocijako, len rozhodne nie ako konvenčný hollywoodsky mainstream.

Hranice života je ukážkovým príkladom tzv. „brain-mush movie“ (obľúbené pole režiséra Davida Lyncha, ale právom sem možno zaradiť i zatiaľ solitérske, veľmi vydarené pokusy Richarda Kellyho s jeho Donnie Darko ako i napr. Ilgon Songa a jeho Geomi Sup - Spider Forrest), t.j. filmu, ktorý si u mnohých divákov vynucuje minimálne dve zhliadnutia. Na prvý krát vám bude nielen pripadať, že forma úplne prebíja obsah, ale navyše samotný obsah vám bude miesto konzistentnej hmoty pripadať, ako mozaika ťažko sa spájajúcich čriepkov. Forster s Benioffom sa najnovším počinom zaradili medzi tvorcov, ktorí pracujú s časovo nelineárnou chronológiou odvíjania deja a porušovaním zaužívaného spôsobu rozprávania - ideálnou pomôckou pre vstup do iracionálneho sveta vízií, vyobrazenia klamlivosti nášho zmyslového vnímania a prekračovania hraníc logiky „zdravého rozumu“. Otázky typu „o čom to celé vlastne bolo...???“ budú pri východe z kinosál vyvstávať častejšie, ako predvolebné sľuby našich politikov na straníckych mítingoch.

Psychadelický pocit stupňujúceho sa „halucinačného tripu“ skvelo buduje spomínaná formálna stránka. Neónové farebné tónovanie s nápaditou zmenou svietenia a paletou filtrov od sýto hnedej až po mystickú fialovú, spolu so zaujímavým architektonickým riešením niektorých stavieb, vyvoláva miestami až futuristický dojem časového rámcovania príbehu. Atypické uhly nasnímania priestoru spolu s neočakávanými, ale výborne fungujúcimi prestrihmi viažu viaceré sekvencie za sebou spôsobom, ktoré stoja za zapamätanie aj sami o sebe, bez pridruženého pocitu ich „naoko“ nelogického zaradenia v kontexte celého príbehu. Ambientná, tlmene nevtieravá hudba narastajúci opar mysteriózna účinne podtrháva.

Za najväčšiu slabinu považujem záverečné „rozuzlenie“, ktoré aj napriek vyššie napísanému tvrdeniu o vhodnosti opakovaného zhliadnutia, dáva celému príbehu spätne, podľa mňa, nešťastne jednoznačnú odpoveď a vyústenie (spoiler: veľmi podobné, ako mal svojho času jeden podpriemerný teenagerský hororový thriller s Elizou Dushku - Soul Survivors). Film o situácii, ktoré viaceré vierovyznania opisujú rôzne a pritom sa v niektorých črtách zhodne stretávajú, síce na poli logiky spája predchádzajúce „divnosti", ale zároveň mi ničí aj ich predtým fungujúcu atmosféru iracionálna, ktorej krása plynie z vlastnej, neodhalenej tajomnosti a nie nadstavovaným, doslovným „doťuknutím“. Skončiť tak film približne o sedem minút skôr, som úplne spokojný. Na druhej strane som presvedčený, že to, čo ja považujem za slabinu, bude pre viacerých jedným z oporných bodov ich čisto kladného hodnotenia. Prajem im to a preto aj výsledné bodové hodnotenie berte viac ako inokedy, za čisto subjektívne.