TRÁVA

Film „Tráva“ („Reefer Madness“), ktorý vznikol ako reakcia na „anti- drogový“ propagandistický film z roku 1936 o ničivých schopnostiach marihuany „Tell your children,“ je pokračovateľom úspešného los-angeleského muzikálu. Nejde však o poučnú drámu s prvkami cirkevnej propagandy. Bohužiaľ ani o komédiu. „Tráva“ je nevydarená paródia. Fickman sa snaží prostredníctvom naivného patetického príbehu o výsmech prehnaného moralizátorstva, o kritiku zaslepenosti a neinformovanosti poniektorých jedincov spoločnosti. Stavia na kontraste dobra - zmätených naivných teenagerov a zla, ktoré je zastúpené radodajnou zvodnou sexicou Sally, nerozhodnou týranou Mae zaľúbenou do bossa a distributéra Jacka Stona a samotným diablom. Zároveň tu však poskytuje druhú „možnosť“ - Ježiša, ktorý vystupuje ako zmodernizovaný spievajúci svalovec a spasiteľ, v obkľúčení prsnatých sporo oblečených anjelov a ponúka zblúdilcom alternatívne riešenie heslom: „Pohoda, to je Boh.“  Napínavé dielo, oscilujúce medzi nebom a peklom, tak finišuje v znamení krviprelievania, kanibalizmu a pomsty.

Film Andyho Fickmana však nepobavil, dokonca ani nerozosmial. Jeho humor je skôr drsný (keď vyfetovaná matka položí dieťa na horiaci šporák) a založený na repetícii, pričom keď postava už po 7x narazí hlavou do steny, gag stráca na (možnom) prvotnom účinku a stáva sa skôr trápnym.

„Tráva“ je zmeskou rôznych žánrov, na svoje si prídu milovníci zombie, urezaných končatín a krvi, ale i záujemcovia o tanec a spev, pričom tieto dva prvky boli asi jediným plusom, i keď v minimálnom množstve, celého filmu. Nielen tento „kokteil“ žánrov, ale i nepochopiteľné asociácie (Johanka z Arcu po boku Krista) vytvárajú vo filme zmätok vyúsťujúci do nekompatibilného nejasného celku.

Bohužiaľ, ani herecké výkony v podaní Kristen Bell (Mary Lane), Christiana Campbella (Jimmy Harper) či naozaj krátkej pasáže už známejšej Neve Campbell („Vreskot“; „Company“) film nezachránia. Fickman vsadil na muzikálovú zložku, keď sa postavy uprostred vety pustia do spevu a kamera z nadhľadu sleduje ich živelný a dynamický tanec s marihuanovými listami namiesto točiacich sa dáždnikov, v príležitostnej zmene farby filtra (červená na zdôraznenie intímnej atmosféry). Po hereckej stránke však pôsobia hlavní predstavitelia prepiato, nasilu a nedôveryhodne, tak ako celkové vyznenie filmu.

A tak sa len pýtam, čo si má divák po skončení filmu z kina odniesť. Toto dielo síce má svoj začiatok a koniec, nesúci sa v lineárnej naratívnej rovine, občas prerušený čierno-bielymi zábermi na emócie divákov, rodičov, sledujúcich potenciálny príbeh svojich potomkov, či animovanými vložkami. Ale pohľad na odhryznutú rozprávajúcu hlavu, telo napichnuté na kôl a celkové morálne posolstvo témy bolo zdehonestované, čo by možno až taký problém nebol, keby bol tvorca schopný svoj odvážny čin, na ktorý sa podujal, spracovať do určitej zmysluplnej formy. Tak, aby divák, keď vyjde z kinosály, nemal pocit, že práve úspešne „zabil“ 109 minút svojho života, ako to bolo práve v tomto prípade.

Možno už samotný film varoval jednou z úvodných piesní: „Nič tak neotupí ako („špek“)....“ a „bdenie“, ktoré je vo filme pokladané za najdôležitejšiu a najpodstatnejšiu ochrannú zložku pred možným útokom zla, je tak v tomto prípade skutočne ťažko udržateľné.

Reefer Madness: The Movie Musical (USA/Nemecko, 2005, 109 min.)
Réžia: Andy Fickman. Scenár: Kevin Murphy, Dan Studney. Kamera: Jan Kiesser. Hudba: Dan Studney. Hrajú: Kristen Bell, Christian Campbell, Neve Campbell, Alan Cumming, Ana Gasteyer, John Kassir.