MIAMI VICE

Film zo seriálu čerpá v prvom rade hlavné postavy, detektívov Jamesa „Sonnyho“ Crocketta (Colin Farrell) a Ricarda „Rica“ Tubbsa (Jamie Foxx), a prostredie Miami, ktoré svojím spôsobom aj predurčuje kriminálnu zápletku. Miami je križovatkou nelegálnych obchodných ciest a následne aj záujmov rôznych bezpečnostných orgánov a agentúr od lokálnej polície po colníkov, protidrogové, FBI atď. Úloha znie: odhaliť a zaistiť José Yera (John Ortiz) údajnú hlavu jedného z kartelov. Bude to vyžadovať skvelé krytie, maximálne utajenie a najmä ľudí dostatočne precíznych, aby sa do organizácie nabúrali. Po týchto slovách je jasné, že Sonny a Rico sú tí ľudia, a asi aj to, že to nebude také bezstarostné, ako sa javí.

Mann sa s divákom nekašle a bez úvodných titulkov ho hádže do deja. Ako orientačné body slúžia známe tváre Farrella a Foxxa. V tomto prístupe bez mihnutia oka pokračuje, ignorujúc divácke očakávania. V momente, kedy sa v duchu začnete pripravovať na vizuálnu a zvukovú akčnú smršť, prichádza ticho pred búrkou. Hlavný dôraz kladie na atmosféru, ktorú drží celý film bez zaváhania. Zároveň je to najmä atmosféra, ktorá mu drží film. Už v predchádzajúcich filmoch naznačil pozitívny vzťah k autenticite (najcitovanejší v tomto smere býva Collateral, ale nemalo by sa zabúdať na Heat): pre film to znamená snímanie z ruky, digitál (HDTV Cam) a drsnosť obrazu najmä vďaka jeho zrnitosti, ale aj dymovo priduseným farbám. Tohto spôsobu sa drží aj pri akčných sekvenciách, ktoré snímaním, ale tiež veľmi precíznou prácou so zvukom (svišťiacich a narážajúcich striel) pripomínajú zábery z pouličných ozbrojených konfliktov.

Súčasne sa u Manna objavuje štýl výstavby deja, ktorý mi vzdialene pripomenul Scorseseho „sínusoidu“: postupné budovanie atmosféry, rytmu a sledu udalostí a niekde v okolí predpokladanej kulminácie všetko zruší a začne nanovo (u Scorseseho si všimnite krivku Gangs of New York). Scorsese na rozdiel od Manna necháva jednotlivé „akcie“ dozrieť a doznieť. Mann je jemnejší a očakávanú akciu nenechá vyvrcholiť. Jednoducho sa prestáva zaoberať určitou scénou pred momentom jej možného uzavretia, čím ju fakticky necháva otvorenú. Najmä, Miami Vice je rytmicky stabilnejší než Scorseseho filmy s tendenciou výrazne gradovať. 

Vďaka pozastaveným nábehom na akciu sa z Miami Vice stáva malá koketéria: na jednej strane z neho nespustíte oči, no niečo vám bráni chytiť ho, dostať sa mu na telo. Sila príťažlivosti umožňuje Mannovi robiť si doslova, čo chce. Aj úplne odísť od hlavného deja a venovať sa jeho vedľajším vetvám. Opäť však, odskoky mapujúce iné stránky deja sú v prvom rade pendantom reportérskej práce s vizuálom. Sú ďalšími nástrojmi na zatiahnutie diváka do hry, aj ony patria k detailom budujúcim atmosféru. Ich úlohou je predbežne vybudovať alebo dokresliť postavu, vzťah, situáciu s tým, že všetko ukázané má svoje miesto a aj keď sa v prvom momente môže zdať minimálne divné, Mann ho vysvetlí.

Po skončení filmu som si uvedomila, že sa pri písaní recenzie – posudzovaní Miami Vice dostanem sakramentsky blízko k tomu, čo volám „paradox majstra“. Ten spočíva v schopnosti spojiť v jednom dobre fungujúcom filme postupy, ktoré by som za iných okolností označila za škodlivé. Mannovi tieto postupy fungujú ako osamote, tak aj v rámci celku snímky, čo sa vidí málokedy. Pre mňa je Miami Vice malou udalosťou v podobe dobrého filmového zážitku. Ak by ste veľmi chceli, nájdete si dôvod, prečo sa vám nepáči. Ja to robiť nebudem, zariskujem a pošlem vás do kina. 

Miami Vice (SRN/USA, 2006, 131 min.)
Réžia: Michael Mann. Scenár: Michael Mann. Kamera: Dion Beebe. Hudba: John Murphy. Hrajú: Colin Farrell, Jamie Foxx, Li Gong, Naomie Harris, Ciarán Hinds, Justin Theroux