DIABOL NOSÍ PRADU

Rôzne materiály k filmu sa vám budú snažiť nahovoriť niečo v zmysle: „pod maskou romantickej komédie sa skrýva sonda do sveta módneho biznisu“. Neverte im. Hoci, preslov o tom, ako aj nákup v second hande nie je prejavom nezávislosti na diktáte módy, ale len potvrdzuje jeho všadeprítomnosť, mi pripomenul Brada Pitta hore bez ako presviedča bandu chlapov o tom, že nie sú snehové vločky. Ale tým akákoľvek vyššia zábava končí a my tu máme mix pygmalionského motívu premeny húsenice na motýľa, motívu „working girl“ a, samozrejme, mravoučného motívu o pevnosti priateľských pút a vernej lásky.

Diabol nosí Pradu hneď v úvode vybalí neuveriteľné tempo. Než si uvedomíte, čo a ako, Andy už nosí retiazky CC. Asi tak v polovici však film výrazne spomaľuje, čo mu škodí. Jednak narušuje nabudenú pozornosť, ale tiež dáva priestor na uvedomenie si slabín scenára: šablónovitosť postáv, ktorú neodôvodní žiaden utilitarizmus, naivity v deji a v dialógoch. Druhá polovica filmu navyše naberá na moralizovaní. Hoci som sa s radosťou nechávala vizuálne strhnúť kostýmami, vety typu „Toto nie je tá stará Andy.“ ma rýchlo prinavracali na zem. Prvá polka filmu bola v zásade uvedením nielen Andy, ale aj diváka do sveta tvorcov módy (teda tých, ktorý ju tvoria, nie tých, ktorí navrhujú ;-), zvyšok filmu je skôr o vyrovnávaní sa s úskaliami a hľadaní pravého ja a tak ďalej. Škoda len, že problémy a nejaké tie kvázi hraničné situácie pre našu hrdinku (či zradí Emily a pod.) „sa“ riešia deus ex machina, aby ona neutrpela žiadnu hanu na charaktere.

Z postáv tak scenárovo najlepšie vychádza Miranda a jej loajálny asistent, priateľ, pravá ruka a gay Nigel (Stanley Tucci). Zároveň sú herecké výkony Meryl Streep a Stanleyho Tucci oficiálnymi dôvodmi pre bod navyše. Miranda je síce na jednej strane drak a diabol ako všetkých preháňa a cepuje, ale vďaka Meryl v nej ostáva kus človeka a aj v závere filmu udrží svoju postavu uveriteľnú. Stanley Tucci vytára postavu veľmi blízku postave Hectora Elizonda v Pretty Woman (áno, šéf hotela). Nenápadný, no vždy sa zviditeľní v tom správnom momente. A hlavne, nie je to len „obligatórny“ gay. Minimalizmus a strohosť a výstižnosť sú tri základné prívlastky jeho herectva. Poslabšie je na tom Andy, ktorá nielen menom vyvoláva vo mne dávnu spomienku na Andreu Zuckermannovú. Plus, Andy, ktorá mala byť centrom filmu je nevýrazná šedá myš, bez ohľadu na premenu a snahu Anne Hathaway dostať z nej niečo viac. Tiež mi príde pomerne bizarná snaha robiť z Anne šedú a tučnú (!) myšku. Pre mňa je okrem dobrej herečky aj veľmi pekná mladá žena à la Audrey Hepburn. Úplne mizerne sú na tom Andreini kamaráti a špeciálne jej priateľ Nate (Adrian Grenier), ktorý pôsobí ako rozprávkový zakliaty princ s veľkými očami a plnými perami. Zaujímavejšia od neho je aj Emily (Emily Blunt), prvá asistentka Mirandy, ako ukážka osoby, ktorá svetom a pre svet Runway žije.

Okrem „podľa bestselleru“ a „svet haute couture“, či „šaty od Valentina“ má ako návnada fungovať aj poznámka pri mene režiséra Davida Frankela. Ide o noticku „režisér Sexu v meste“. Frankel režíroval dokopy šesť epizód, ale pokiaľ ste seriál sledovali (sledujete), postrehnete zopár odpísaných alebo naučených ťahov vo vedení hercov (či už pri hraní alebo „predvádzaní“) alebo záberovaní najmä ulíc a strihových sekvencií New Yorku. Čo sa však týka svetelnej atmosféry, mäkkej pestrofarebnosti a plnosti tónov, pripísala by som ich na vrub kameramana Floriana Ballhausa (Legenda o šťastnom návrate, Dracula, Vek nevinnosti, Gangy New Yorku). Sexom v meste zaváňa výber hudby. Nemám teraz na mysli ani tak soundtrack Theodora Shapiro, ktorý sa akosi špecializuje na komédie (Finty Dicka a Jane, Vybíjaná, Starsky&Hutch, You), ako voľbu „tej správnej“ skladby v „ten správny moment“. Myslím, že použitie piesní dosť vystihuje film – na daný moment sadnú, ale až príliš priamočiaro, prvoplánovo.

Hodnotiť Diabol nosí Pradu je tak trochu ako hodnotiť Cosmopolitan. Vytlačený na kvalitnom papieri, zaujme fotografiami, občas sa nájde článok, do ktorého sa dá začítať. A tak si listujete, je vám fajn a keď dolistujete, odložíte ho. Ale keď naň narazíte, pokojne ho prelistujete znova. Podmienkou je, že máte naň chuť a uvedomujete si, čo držíte v rukách.

Diabol nosí Pradu je priemerný film, ktorý mohol byť lepší, keby si odpustil scenáristické zjednodušenosti. Myslím, že mužská časť populácie z neho nebude príliš nadšená. Čo sa týka opačného pohlavia, dosť záleží na tom, nakoľko sú schopné a najmä ochotné prepnúť z uvažovania na „kukanie“. Nadšenie je priamoúmerné. Ja som si v ňom našla dosť momentov na 6+1/10: od Meryl Streep, Stanley Tucciho, cez pár vtipných a pár úsmevných momentov až po „trápne“ topánky Manolo Blahnik ;-).