KRAJINA PRÍLIVU

Pri sledovaní Krajiny prílivu som si skôr ako na predošlú Gilliamovu tvorbu spomenul na iného svojrázneho autora - Tima Burtona. Jeho filmové svety sú obývané jednookými čarodejnicami, stvoreniami s nožnicami namiesto rúk a dejú sa v nich zvláštne veci. Burton tieto svety konštruuje s ľahkosťou, no precízne. To sa Gilliamovy príliš nedarí. Aj tu nachádzame zvláštne postavy (jednooká suseda Dell, ktorá mi až nápadne pripomínala čarodejnicu z Burtonovej Veľkej Ryby) a dejú sa tu bizarné veci, no tento svet akosi nefunguje. Gilliam tu rezignuje na nejakú ucelenú dramatickú štruktúru. Na tom ešte z princípu nie je nič zlé, no divákovi treba ponúknuť niečo namiesto komplexného príbehu. Prehliadka bizarností bez hlbšieho zmyslu na to nestačí.

A skutočne, Krajina prílivu je predovšetkým tým. Žánrová bezpríznačnosť je v tomto prípade na škodu. Nemám nič proti autorskému filmu, ktorý prekračuje žánrové hranice, práve naopak, no musí to robiť odôvodnene. Gilliamov film sa skôr „potáca“, akoby sám nevedel, čím chce byť. Túto skutočnosť kladiem za vinu predovšetkým práve absencii dramatickej štruktúry a rezignácii na užitie konkrétnej žánrovej formy (alebo, naopak, vymedzenie sa voči nej). Film tak v konečnom dôsledku nie je ničím: ani výpoveďou o malej sirote, ani rozprávkou, ani hororom. Je víziou, tento krát však bohužiaľ nezaujímavou. Po chvíli totiž kopenie ďalších a ďalších bizarností nepôsobí ani vtipne, ani dráždivo, no fádne až nudne, vytráca sa život. Burtonove svety sú živé, pretože je v nich vždy niečo, čo zvláštne postavy a udalosti spája. No u Gilliama to niečo chýba. 

Na Gilliamovom filme je však predsa len niečo pozoruhodné. Tým niečím je herecký výkon Jodelle Ferlandovej v úlohe Jelizy-Rose. Tá odvádza hneď niekoľkonásobnú prácu, keď okrem hlavnej postavy filmu nadabovala aj hračky – hlavy bábik, s ktorými sa Jeliza-Rose hráva. Ferlandová má rozhodne dostatok talentu na to, aby utiahla hlavnú úlohu. Diváka dokáže zaujať svojou bezprostrednosťou, v niektorých momentoch úžasnou vyzretosťou. Ak sa na vec pozrieme z odstupu, je až zarážajúce, čo z nej Gilliam dostal. Hrať postavu, ktorá si „ponechá“ mŕtvolu otca v obývačke a správa sa, akoby bol živý, je v tomto veku rozhodne zvláštne. No o to zaujímavejšie pre diváka. Treba dodať, že tvorcovia zvolili dobre aj jej hereckých partnerov (napríklad Jeff Bridges v úlohe otca), no stále ide o one-woman show Ferlamdovej. A za to si zaslúži patričné uznanie.

Po remeselnej stránke filmu len ťažko niečo vyčítať. Aj keď zvláštne uhly kamery, či rámovanie pôsobia lacno a samoúčelne, technicky sú zvládnuté na slušnej úrovni. To isté platí aj o strihu, i keď tu sa nejakých zvláštností nedočkáme. Tieto parametre filmu nijako neubližujú, no ani mu nič zásadné neprinášajú. Nenachádzame tu prepracovanú „burtonovskú“ vizualitu, aj keď snaha o niečo podobné je badateľná, výsledný efekt sa nedostaví. Bohužiaľ.

Čo dodať na záver? Gilliam spravil takpovediac krok vedľa. Vsadil na prehnanú snahu o efekt, lacnú poburujúcu dráždivosť, ktorá však nie je ani poburujúca, ani dráždivá, len lacná. Film je zaujímavý vari jediným – hereckým výkonom mladej Ferlandovej. Napriek tomu, nedá sa povedať, že by išlo o vyložene zlý pokus. Je to dielo bez chuti, nevýrazné, v konečnom dôsledku nudné. Žiaden zázrak ako v prípade 12 opíc či Brazil nečakajte. A vlastne ani nič iné, možno budete z filmu odchádzať aspoň o niečo spokojnejší než ja.

Tideland (Kanada/Veľká Británia, 2005, 122 min.)
Réžia: Terry Gilliam. Scenár: Terry Gilliam, Tony Grisoni. Kamera: Nicola Pecorini. Hudba: Jeff Danna, Mychael Danna, John Goodwin. Hrajú: Jodelle Ferland, Jeff Bridges, Janet McTeer, Jennifer Tilly, Brendan Fletcher