ŠŤASTIE NA DOSAH

V kalendári sa obracajú listy s letopočtom 1981. Trauma z Vietnamu už pomaly pominula, začínajú nové roky a mnohým sa darí. Výnimkou je Chris Gardner, ktorý má trojčlennú rodinu a množstvo problémov. Akoby sa počas posledných rokov na neho začala lepiť neskutočná miera smoly – šťastie v podobe ženby a narodeného syna pominulo a teraz má problémy udržať rodinu pokope a zarobiť dostatok peňazí. Poriadna práca sa mu stále vzďaľuje a napriek jeho usilovnosti nedokáže vytrieskať jednoducho viac. Jeho žena Linda berie množstvo vedľajších džobov, aby nakoniec dokázali zvládnuť svoje životy i výchovu syna v dobrom prostredí. Ale donekonečna sa takto živoriť nedá. Manželstvo chradne až do momentu, keď Linda opustí rodinu. Chris už nemá šancu ťahať zvyšok, a tak sa musia vysťahovať. Zrazu sa nechtiac dostali na samotné dno. Ale boj so sociálnymi úradmi a celým svetom ešte len začína. V živote odhodlaného chlapíka sa črtá šanca na vzostup – keď niekoľko mesiacov bude zvládať maklérsky kurz, mohol by dostať dobre platenú prácu a potom sa mu môžu otvoriť brány k dobre zabezpečenému životu... Ale ako sa pretĺkať životom tých pár mesiacov s malým synom bez zázemia a peňazí?

Pokiaľ budete hľadať žáner filmu Šťastie na dosah, dostanete sa v drvivej väčšine prípadov k dvojkolonke dráma/komédia. Lenže zatiaľ čo ukážky alebo obsadenie Willa Smitha odkazovali, aj vzhľadom na jeho kariéru, skôr ku komediálnemu žánru, prekvapivo sa tu servíruje prevažne dráma s niekoľkými humornými momentmi. Samotný náčrt deja veľa humoru v divákovi nevzbudzuje, je to nezávideniahodná situácia, z ktorej sa veľa srandy robiť nedá. Navyše je dobré vedieť, na aký film vlastne idete, pretože mnohí diváci tu očakávali selanku, ktorú aj distribútor v USA nasadil pekne v predvianočnom období. Ale chyba, toto je pomerne depresívny film, z ktorého dobrých 80% stopáže veľa nádeje a šťastia veru neprýšti. Scenár si vybral ťažké životné situácie a aby bolo o čom rozprávať, dokáže neraz Chrisovi tak podkúriť, že už-už sa zdá, že šťastie je skutočne na dosah a predsa sa mu postaví do cesty ďalšia prekážka, aby sa hrdina k happy-endu len tak ľahko nedostal. Je to krutá taktika a som si istý, že nejeden režisér by dokázal s týmto materiálom nakrútiť priam životnú drámu, ktorá by po troch-štyroch pokusoch hrdinu skončila jeho samovraždou či rituálnym vyhubením celej rodiny v štýle „keď nás svet nechce, nechceme ho ani my“. Ale napriek určitej miere depresívnosti sa snaží film nastolenú životnú smolu korigovať svojím spracovaním. Preto je zrejmé, že aj scenár je upravený tak, že napriek prvotne negatívnemu vyzneniu vás neodrádza, ale naopak, púta sledovať tento film ďalej. Iste, niekomu sa bude zdať kolobeh novej nádeje a vzápätí jej zmarenia trošku nereálny, ale ruku na srdce, koľkokrát sa vám v živote stávka na istotu nevyplatila? 

Šťastie na dosah nie je veľmi veselý film, ale aby nebolo smútku na divákov príliš veľa, majoritný žáner drámy osviežujú scenáristi jemnými humornými situáciami. Vďaka za ne, pretože takto sa na krásny americký kúsok so všetkými pozitívami i negatívami. Svet naokolo začína v 80. rokoch spadať do zhonu a karierizmu a hlavný hrdina? Na jednej strane chce prežiť aj so svojím synom v neľahkej situácii, ale na druhej strane sa vydáva do tohto hlavného prúdu tiež. Dalo by sa napísať, že s výnimkou Chrisa a jeho syna sú smútok či depresia v okolí dosť tlmené, takže po zhliadnutí si môžete povedať, že Šťastie na dosah je vlastne celkom milý, hoci nie vždy veselý film. Scenárista pridal do filmu viaceré odľahčujúce ingrediencie: jemný humor, určitý odstup a najmä starostlivosť o hrdinu, ale zase nie príliš prehnanú. Šťastie na dosah odkazuje na viaceré klasické filmy o smoliaroch, ktorých film povzbudzuje vo svojom konaní a životnej situácii vpred. Nádej stále existuje, ale vyžaduje si dostatočne vysoké nasadenie hrdinu, aby sa premenila na skutočnosť. Je len na vás, či zoberiete tento kúsok ako ten, ktorý hlása, že nádej vždy existuje a z každej šlamastiky vedie cesta k lepšiemu zajtrajšku. Alebo si po zhliadnutí odnesiete iba tie smutné, skôr negatívne pocity a preváži názor, že toto je depresívny film, ktorý si nedokážete pustiť každý deň.

Taliansky režisér Gabriele Muccino je v Hollywoode nováčikom a azda preto vyzerá Šťastie na dosah dosť šité na mieru Američanom a toľko im imponuje. Muccino výborne vykresľuje atmosféru osemdesiatych rokov, no v skutočnosti točí film štýlom ešte niekoľko desiatok rokov starším. Pri jeho postupe tak uvažujete, či nechcel nakrútiť skôr komédiu alebo drámu. Víťazí napokon vážnejší žáner, ale predkladá ho dostatočne stráviteľným spôsobom. Nakrúca na istotu – chápe scenáristu a ten keď zavelí trošku pobaviť diváka, prispôsobí sa mu. Na príbeh i prostredie kladie pedantný dôraz a chápe, že tento film láka divákov predovšetkým vďaka hereckým výkonom. Preto mu slúžia technické finesy len ako prostriedky a zbytočne s nimi nemrhá. Dokonca ani hudba nie je príliš srdcervúca či melodramatická, ako by si mohli viacerí myslieť. Toto nie je film, ktorý má z divákov vyžmýkať všetky emócie a potom ich v rozbitom citovom rozpoložení poslať domov. Práve naopak.