KAČACIA SEZÓNA

Kačacia sezóna nie je len obyčajnou komédiou. Implicitne zobrazuje negatívny vplyv médií a poukazuje na problémy v rodinných vzťahoch. Dalo by sa povedať, že v sebe skrýva všeobecnejšie posolstvo spojené s otázku existencie človeka v dnešnom svete. Tým presahuje žáner komédie. Do situácií všedného života sa vkráda trpký pocit neschopnosti zmeniť veci okolo seba a následná rezignácia. Ako keby návrat k prirodzenosti bytostne súvisel so zavrhnutím vymožeností (post)modernej doby. Ak televízia nefunguje, začína fungovať niečo iné.

Hrdinovia sú tak znovu odkázaní na dialóg, ktorý má v konečnom dôsledku terapeutický efekt. K tomu pridajme akési spirituálne zblíženie. To nastáva po konzumácii koláča, ktorý konečne na druhý pokus upiekla Rita. Len s tým, že nikomu nepovedala, akú nelegálnu ingredienciu pri príprave použila. Nasledujúci nečakaný spoločný zážitok z marihuanového opojenia nie je len samoúčelným motívom, ktorý sa v hojnej miere využíva vo filmoch z teenagerského prostredia. Hrdinovia sa prostredníctvom drogy zblížia a uvoľnia uzdu fantázie. Nachádzajú to, čo sa dávno vytratilo v ich vlastných vzťahoch s blízkymi. Paradoxne práve táto náhoda niektorým otvára oči, iným zasa ukazuje výhody dospievania. Všetci štyria teraz dokážu v obraze letiacich kačíc, zaveseným nad televízorom nájsť ukrytý pohyb. No iba dospelý Ulises je ním natoľko upútaný, že do neho doslova vstupuje. Namaľovaný obraz je bránou do ideálneho sveta. Teda už nie svetelný kužeľ televízora nútiaci diváka k pasivite, ale obyčajný starý obraz, v ktorom pohyb vzniká fantáziou a s minimálnym množstvom alkaloidu THC.

Režisér Eimbcke dokáže zo stiesnených izieb bytu vytvoriť viacero priestorov respektíve viacero naračných rovín. Súkromné príbehy postáv sa niekedy spájajú ale na druhej strane máme možnosť vidieť postavy aj v intímnych chvíľach (Ulises ležiaci vo vani s očami upriamenými na namaľovanú krajinu). Statická kamera sleduje postavy z neprirodzených miest. Napríklad vidíme Ritu z pohľadu plynovej rúry alebo chlapcov z miesta, kde pred chvíľou stála televízia. Plus množstvo pomalých zatmievačiek a roztmievačiek. Tie nemajú za úlohu ukončiť alebo začínať novú scénu. Sú využité úplne inak. V prospech docielenia pocitu nudy.

Narušenie „jednotvárnosti“ nastáva len výnimočne v momentoch retrospektív a kamera sa na chvíľu vymaní z nehybnosti. Napríklad Ulises spomína na minulé povolanie v psom útulku a zábery nakrútené ručnou kamerou evokujú dokumentárny film. Vidíme opustenosť a smrť. No konečne je tu prítomný pohyb. Hrdinovia pomocou spomienok a osobnou spoveďou prekonávali určitú vnútornú bariéru. Akoby nachádzali schopnosť vziať svoj život do vlastných rúk. To čo zámerne kamera a strih vo filme posúva do vyprázdnených scén, oživujú herecké prejavy. V máloktorom filme pôsobia hlavne detské postavy tak nenútene a zároveň vtipne ako práve v Kačacej sezóne. A tým viac, že väčšina akcie je postavená na dialógoch.

Kačacia sezóna je ďalším ideálnym príkladom ako nakrútiť celovečerný film s minimom prostriedkov. A to ešte neznamená, že kvalita pôjde zákonite dole. Samozrejme za predpokladu, že autori majú určité vlastnosti: talent a chuť. V tomto prípade nechýbala ani jedna. K tomu pridajte vynikajúcu hudbu a inteligentný humor.

PS: Ak vám niekto bude tvrdiť, že na Slovensku sa nedá nakrútiť dobrý film kvôli nedostatku peňazí, pošlite ho na Kačaciu sezónu.