KRVAVÁ HOSTINA

Krvavá hostina je B-čko par excellence. Nakrútené za pár dolárov s prakticky neznámymi hercami, bez akýchkoľvek umeleckých ambícií. Hlavným pozitívom je, že nikto sa na nič nehrá. Nevidíme pokusy dolovať atmosféru tam, kde by sa ťažko kúzlila aj veľkým „machrom“, no nejde ani o čistú paródiu, hoci niektoré scény, napríklad už spomenutá predstavovacia, sú tohto druhu. Jedinú ambíciu filmu – zabávať – sa mu darí napĺňať vrchovato. Zábava pramení z  parodických momentov, ale aj z vtipných dialógov a celých scén. Tvorcovia majú zopár dobrých nápadov, ktorými dokážu ospravedlniť drobné nedostatky.

Nebudem hodnotiť psychológiu postáv, herecké výkony, dramatickú štruktúru alebo iné podobné zložky diela. Je zrejmé, že niečo podobné by sme len ťažko hľadali. Namiesto toho tu nájdeme zopár „chuťovkových“ scén, kde lietajú končatiny, vytrhávajú sa oči a podobne. S rovnakou pravidelnosťou zaznievajú vtipné a „cool“ hlášky, čo tomuto typu produkcie svedčí a robí ho zábavným. Jednou z mojich výhrad je, že tvorcovia v závere trochu poľavili. Akoby sa im všetky vtipy minuli v úvode a v závere už iba dohrávali rozbehnuté, pričom skĺzavajú k miernej monotónnosti. Pripúšťam, že latka je nastavená naozaj na vysokú mieru zábavnosti, no lepšie dramaturgické rozloženie vtipov by určite prospelo. Aj za cenu redšej koncentrácie ako v úvode. 

Rovnako nemá filmu zmysel vyčítať, že v ňom nie je ani za mak hororovej atmosféry, aj keď sa k žánru hrdo hlási. Dalo by sa hovoriť o splatteri/survivali, a hoci iní „zástupcovia“ týchto subžánrov stavajú na vyvolávaní pocitov strachu (napríklad Descent Neila Marshalla), pozornému divákovi musí byť jasné, že ambície tvorcov Krvavej hostiny sú úplne iné. Nejde o to, diváka strašiť, ale zabávať, či už parodovaním (sub)žánru, aj keď, opakujem, nejde o čistú paródiu, alebo inými prostriedkami. Nejde teda ani o dôsledné napĺňanie žánrových pravidiel, stereotypov a schém, práca s nimi je podriadená celkovému účelu.

Čo sa týka formálneho spracovania, tvorcovia spravili jedno zásadné rozhodnutie a to im nahráva do kariet. Dodržiavajú prakticky počas celého filmu jednotu miesta a deja, to znamená, že mimo priestorov baru sa pozrieme len na zopár okamihov. Ide o uľahčenie práce, no prejavuje sa v konečnom dôsledku pozitívne. Predchádza sa tak mnohým prípadným problémom. Moja druhá výhrada smeruje proti jednému z technických atribútov, príliš chaotickému strihu. Divák má v scénach útokov príšer ťažkosti zorientovať sa, určiť, čo sa na plátne vlastne deje. To je vari spôsobené malým rozpočtom, snahou zakryť nedostatky efektov. Osobne by som radšej prijal zlé efekty ako zmätočný strih, ten ma pri sledovaní vyrušoval.