|
TOYEN |
TOYEN |
Toyen je po Nočních hovorech s matkou ďalšou experimentálnou filmovou esejou českého novovlnného režiséra Jana Němca. Tento tvorca sa už od začiatku profiloval voči tradičnému filmovému mysleniu a zobrazovaniu takpovediac podvratne. Ako to možno zažiť už pri Démantoch noci – objektívne sa nahrádza subjektívnym, obraz konkrétneho deja ako výseku sveta sa trhá na zhluk sugestívnych vnútorných obrazov mentálneho sveta postáv. Podobne démonicky a neuchopiteľne uchopil portrét významnej postavy českého (poťažne európskeho) výtvarného surrealizmu, maliarky Toyen.
Ide o slobodomyseľnú bytosť, ktorá počas vojny ukrývala vo svojom pražskom podkrovnom byte židovského priateľa, básnika Jindřicha Heislera. Akoby zázrakom sa im podarilo v tejto dramatickej situácii zostať na žive a po skončení vojny emigrovať do Paríža. Priatelia z českej umeleckej society už nemali také šťastie – po troch priaznivých rokoch sa v štyridsiatom ôsmom začalo tvrdé prenasledovanie a perzekúcia proeurópsky, prípadne proslobodne, nonkonformne orientovaných politikov, umelcov (procesy so Slánským, Horákovou, končiace hromadnými trestami smrti za vykonštruovanú protištátnu činnosť).
|
|
Dramaturgicky je film rozdelený na autentické dobové zábery dokumentujúce aktuálne spoločensko-politické udalosti; inscenované (hrané) pasáže ako výjavy z maliarkinho života (Toyen, Heisler, ...), pocitovo ladené impresie skutočnosti (zábery miest – Praha, Paríž), v ktorých sa autorovo hľadisko snaží byť svojou poéziou analogické k pocitovému prežívaniu hlavných postáv; a reprodukcie obrazov ako duchovné spočinutie, výsledná meditácia nad už zobrazeným. Týchto niekoľko skupín materiálov je funkčne premiešaných tak, aby sa vytvorila organická výpoveď o človeku a prostredníctvom neho aj výpoveď o dobe.
Němec vo svojej introspektívnej sondáži pracuje s básnickým jazykom – minimom prostriedkov dosahuje maximum významu. Prostredníctvom rôznorodých obrazovo – zvukových konštelácií vytvára prirovnania, metafory: zvlnený reliéf hrubozrnnej omietky pražských budov sa stáva rozbúreným morom a pod. Obraz Mýtus svetla je zobrazením Heislerovej zatemnenej siluety ožiarená svetlom prichádzajúcim z okna. Němec občas doslovne rekonštruuje vízie umelkyne, priamo do reality vsádza určité detaily z obrazov a vytvára tak akési nadreálne zákutia. Verný náčrtu dievčiny (Ofélie?) plaviacej sa v rieke, z ktorej je vynorená len tvár, poprsie a kúsok ruky, inštaluje na hladinu Vltavy naddimenzované torzá ženskej hlavy, pŕs a zápästia. Výtvarný obraz tak nachádza svoj filmom zachytený hmatateľný protipól a znovu vytvára realitu ako čosi (s)nového. Sú to „nitrné stezky lidské duše“ v zhmotnenej podobe.
|
|
Režisér necháva svojich hercov voľne sa pohybovať touto privátnou duchovnou krajinou, kamera ich zachytáva len akoby mimochodom, ukradomky, uprostred neustále sa utvárajúceho bytia. Zuzana Stivínová (predstaviteľka Toyen) ju stelesňuje nie ako herečka prostredníctvom konania svoju postavu, ale je jej mihotajúcim sa obrazom, tvarovaná režisérom zvnútra. Jej oči sú ako temné hlbiny, ktoré svojím tvrdým čiernym orámováním roztvárajú dokorán, ale zároveň prítmím zahaľujú vnútorné vedomie maliarky.
Dojmy z mestských atmosfér sú popretkávané výpoveďami protagonistov, ich veršami a rôznymi zosilnenými ruchmi. Němcovi sa podarilo ukázať divákovi zvuk obrazom – vizualizovať ho. Každá vrstva (zvuková, obrazová) akoby bola jednou fazetou, črepinou skutočnosti. Prikladajúc jednu k druhej, jednu cez druhú dodáva Němec významom ich plnosť a historickým faktom silu a autenticitu osobne prežitej skutočnosti. Ukazuje súvislosti, ktoré nie sú na prvý pohľad viditeľné, trpkosť z priepasti medzi vonkajšou a vnútornou slobodou (katarzná sekvencia, kde Toyen v niekoľkých rovinách „recituje“ báseň s refrénom „střípky snú... střepiny snú“).
Toyen očami Jana Němca je audiovizuálnou básňou rozprávajúcou o jednej historickej epoche prostredníctvom existenciálneho príbehu ženy. Ťažko naladiteľná ale o to intenzívnejšie prežívaná (aj spätne).
Toyen (ČR, 2005, 63 min.)
Réžia: Jan Němec. Scenár: Tereza Brdečková, Jan Němec. Kamera: Jiří Maxa. Hrajú: Zuzana Stivínová, Jan Budař, Tobiáš Jirous, Marek Bouda
