ŠARLOTINA PAVUČINKA

Malé dievčatko Fern (Dakota Fanning) sa ujme malého prasiatka, ktorého už-už čakal smutný osud, kedy by sa nedožilo ani jedného dňa svojej existencie. Je slabé, aby prežilo a na skúsení gazdovia nemajú s takými zľutovanie. Ale Fern sa maličkého ujme, pomenuje ho Wilbur a začne sa oň starať –
vozí ho v kočiari, nachová ho ako mimino a citovo k nemu jasne priľne. Lenže potom musí Wilbur preč z domu (aj kvôli strachu rodičov, že na Fern nemá dobrý vplyv) a dostáva sa na farmu u strýka, kde ho čaká maximálne rok života. Z každého jarného prasiatka nakoniec vznikne štedrovečerný hlavný chod. Pre Wilbura je to osud neľahký a už-už by mu podľahol pod vplyvom niektorých nových (ne)priateľov. Ale v strýkovej stodole sa nakoniec nájdu aj kamoši, ktorí mu dokážu silu priateľstva a možno mu zachránia aj život. Pravda, spočiatku je to iba pavúčica Šarlota, ale možno sa črtajú aj ďalší, s ktorými sa bude dať vychádzať, keď už takto dopadol. A ak dokáže niečo nezvyčajné, ceste na vianočný stôl sa možno bude dať vyhnúť...

Šarlotina pavučinka je v podstate dobrý, ale ničím výnimočný film. Miernu komplikáciu pri posudzovaní tvorí neznalosť predlohy – odvážim sa tipovať, že kniha nebude príliš hrubá, takže vypreparovať z nej dej pre 97-minútový kúsok nebolo veľmi jednoduché. Hlavná línia príbehu je až príliš otrepaná a zjednodušená – prasiatko musí prežiť, prasiatko sa presťahuje na novú farmu, prasiatko musí opäť prežiť atď. Na naplnenie stopáže to nestačilo, takže si zavolali tvorcovia na pomoc bohaté osadenstvo, a tak popri Wilburovi a Fern budete mať primárne pasiu z koňa Ikeho, potkana Templetona, dvojice kráv, páru husí a ostatných stálych či dočasných obyvateľov farmy. Práve pomocou nich sa dielkom dokážete celkom prehrýzť a užívať si ich primárne komentovanie života, deja, Wilbura resp. ich epizódy na farme (vrany chcú okabátiť strašiaka a schramstnúť trochu kukurice, kôň má arachnofóbiu, čo pri obyvateľke Šarlote vedie k jeho pravidelným záchvatom či odpadnutiam a pod.). Na sledovanie a zabitie hodinky a pol, ktorú film má, to stačí. Slabšia je však hlavná línia, ktorá sa nakoniec zosunie iba na rozprávanie príbehu o priateľstve Wilbura a Šarloty a jej pokusov zachrániť ho. 

Pravda, práve o to tu ide. Myšlienky priateľstva, plnenia sľubov i konfrontácie života a smrti (áno, aj taká sa tu dostala, hoci ide o detský film, no nie je na škodu) dominujú hlavnej línii. Ich exekúcia však naráža na určitý problém – archaizmus. 55-ročnú knižku adaptoval Gary Winick miestami až príliš rutinne a staticky. Akoby zobral dobrý, hoci nie výnimočný námet a nechal sa zlákať ideou, že jeho nakrútením v starom duchu sa zavďačí všetkým generáciám – viac prvým ako posledným. No to je mierna chyba, pretože pre dospelých divákov, ktorí čítali knižku v detstve, už dokáže len máločo ponúknuť. Preto sa mal sústrediť skôr na detských divákov, no s určitou prevahou moderného prístupu. Trošku dynamickejší priebeh, viac akcie a možno aj viac emócií. Pretože o prasiatko sa síce báť môžete, ale režisér vás neudrží ani na minútku v strehu či v napätí, že nakoniec všetko dobre dopadnúť nemusí. A to je škoda, pretože aj keď happy-end spravidla všetci čakáme, ešte viac nás zaujíma, ako sa k nemu dopracujeme a tento element tu Winick podcenil.

Obsahová stránka ponúka konfrontáciu s prasiatkom Babe. Zatiaľ čo austrálsky film očividne kopíruje desiatky rokov starú knižku, Winick a jeho tím akoby pociťovali nutnosť revanšovať sa – a tak vykrádajú čo to z filmového príbehu Babea z roku 1995. Niektoré charaktery či momenty sú až príliš podobné vrátane ich správania či vykreslenia. Iste, na americkom projekte cítiť 85-miliónový rozpočet, takže po formálnej stránke je kombinácia živých hercov, zvierat a animácie prakticky bezchybná. A navyše k tomu hrá parádna hudba Dannyho Elfmana, ktorý sa v detských projektoch rád vyhrá s notami.