HOSTEL 2

Roth, posmelený úspechom svojho filmu a zastrešený brandom „Quentin Tarantino presents“ je očividne nad mieru spokojný so svojou prácou. A celkom určite nie je jediný. Čo je horšie, je skutočnosť, že spokojní sú aj niektorí domáci filmoví kritici. Tak či onak, Hostel 2 je filmový brak, a ak zvažujete návštevu kina, rád by som vás vystríhal. Samozrejme, svoje ťažko zarobené peniaze môžete investovať ako chcete (aby som parafrázoval iné „veľdielo“, ktoré tento týždeň štartuje svoju púť našimi kinami – je to vaše „Bohom dané právo“). Tak či onak, Hostel 2 nedosahuje vyššie kvality ako akýkoľvek treťoradý horor z najspodnejších políc najzapadnutejšej videopožičovne v menších okresných mestách na Slovensku. Ale po poriadku.

Film začína snovou sekvenciou jedného z preživších z prvej časti. Roth nastavuje v tejto scéne latku pomerne vysoko: mladíkov sen je totiž dosť sofistikovaný – objaví sa v ňom dokonca aj flashback. Ktovie čo by na niečo také povedal pán Freud, celkom istotne by sa však potešil. Nie žeby táto scéna mala niečo dočinenia s tým, čo bude nasledovať, vytvára len „originálne“ prepojenie medzi pokračovaním a jeho predchodcom. Po nej nasleduje už to, na čo sa všetci tak tešíme. Dve kvázi zvodné a stupídne (plus jedna iba stupídna) Američanky sa vydajú na miesto plánovanej Prahy do kúpeľov na Slovensko, s najlepšími termálnymi prameňmi na svete (to asi malo byť symbolické vzdanie holdu našej domovine zo strany pánov filmárov). Nemá zmysel riešiť motivácie konania postáv, to od filmu tohto typu nikto neočakáva. A čo teda čakať?

V prvom rade pomerne zvládnuté priraďovanie obrázkov v rámci nejakej následnosti (ale pozor: pátranie po kauzálnej logike je v tomto prípade vysoko rizikové a môže viesť k nálezu rovnému nule, čo vám divácky zážitok z filmu nijako neosladí). Najlepšie je teda jednoducho prijať časovú následnosť: všetko sa odohráva po sebe, časové preskoky (okrem úvodného flashbacku vo sne) tu nenájdeme. Takže máme sled určitých udalostí, obrázky sú popripájané jeden k druhému, dokopy trvajú niečo cez 90 minút. A počas nich sa teda budú diať veci...

Rothov film je, stručne povedané, prehliadka nechutností. Uvedomujem si, že to k žánru patrí a v princípe proti tomu nič nemám. No napriek tomu si myslím, že aby bol film aspoň trochu zábavný (inteligentný príbeh alebo prepracované postavy, nebodaj Tarkovského naozaj v tomto prípade neočakávam – to len aby som sa vyhol prípadným atakom, že očakávam vysoké umenie) musí ponúknuť aspoň náznak niečoho iného. Atmosféry, vtipu, nadhľadu, paródie, alebo čohokoľvek, čoho sa môže divák chytiť. Postupnosť nechutných obrázkov defilujúcich na plátne je totiž bez akéhokoľvek záchytného bodu dosť ubíjajúca a nudná.