|
JESENNÉ ZÁHRADY |
JESENNÉ ZÁHRADY |
Keď sa za čias socializmu objavila v televízii satira, išlo zvyčajne o kŕčovitú pseudozábavu. To podstatné sa verejne kritizovať nedalo a z malicherností ťažko poskladať zaujímavý zážitok. Takže: ako sa stalo, že mi onú realisticko-socialistickú tvorbu pripomenul francúzsky film z roku 2006?
Hlavný hrdina, mierne zašlý päťdesiatnik menom Vincent (v titulkoch označený ako Minister 1), sa v úvode snímky brodí tými najnudnejšími, najotravnejšími povinnosťami politika – odovzdávanie medailí za zásluhy, otváranie poľnohospodárskej výstavy, predstieraná poľovačka a kecy, kecy, kecy. Po sérii búrlivých demonštrácií je však nútený “dobrovoľne” podať demisiu a keď ho vzápätí opustí jeho náročná milenka a ostane sám a bez peňazí, začne sa obzerať po starých známych a svojom bývalom živote.
Je ťažké a možno aj nie celkom správne nazvať Jesenné záhrady komédiou. Hoci sa v príbehu vyskytnú úsmevné, ba aj veselé momenty, mnohé drobnosti z neho robia skôr zádumčivú, no pritom roztržitú meditáciu o živote. Za tento dojem môže najmä filmárska reč režiséra Otara Iosellianiho (blysne sa aj pred kamerou v postave Vincentovho kamaráta Arnauda). Príbeh posúva vyslovene zvoľna, nesnaží sa zakryť nízky rozpočet, viac-menej statické až dokumentárne zábery strieda v lenivom tempe a nepoužíva hudobný podmaz. Presnejšie povedané, nepoužíva vôbec postsynchróny a všetky zvuky sú nahrávané spolu s obrazom (vlastne si tým nie som úplne istý, pretože niektoré ruchy boli podozrivo dobre načasované – ale ak tam boli domixované, bolo to spravené veľmi šikovne). Ak vám tento popis evokuje manifest Dogmy 95, nie ste ďaleko od pravdy, hoci ktovie, či by film splnil ostatné dogmatické pravidlá.
|
|
Mimochodom, pokiaľ ide o hudbu, v deji filmu zohrá svoju skromnú úlohu a ľudí s citlivejším hudobným vnímaním treba vystríhať – jedna hororová scéna s amatérskou speváčkou a ďalšia s pochybne naladeným klavírom dá celkom zabrať. Iná skupina divákov, ktorú treba varovať, sú silní fajčiari. Ani sa nepamätám, kedy som na plátne videl toľko dymiacich cigariet a rituálov so zapaľovačom – ku koncu som mal pocit, že aj moje tričko nasiaklo tabakovým pachom. Takže ak máte problém vydržať 2 hodinky bez cigarety, pripravte sa, že vám na plátne stále bude niekto robiť chute.
Aby sme sa vrátili k “nekomédialnosti” Jesenných záhrad, prispieva k nej aj chabá dynamika príbehu. Inými slovami, vo filme sa toho veľa neudeje. Vincent sa po odchode z ministerstva snaží zohnať peniaze (vydarená scéna s matkou) a byt (zaujímavá scéna so squattermi) a popritom sa pomaly spamätáva z otupenosti, do ktorej ho uvrhol kolobeh politiky. Veľa času trávi so starými kamarátmi celkom obyčajným spôsobom – pri víne, s cigaretou v ruke, bez nejakej témy alebo problému. O napätie sa stará nervózny sused, premávka na ulici, squatteri vo Vincentovom byte a kde-tu nejaká tá žena – no v zásade sledujeme každodenné, drobné starosti obyčajného človeka a nič spomedzi nich veľmi nevyskočí, hoci by sa aj žiadalo.
Iosellianiho práca s hercami pravidelne vytvára momenty, v ktorých akoby si najmä vedľajšie postavy intenzívne uvedomovali prítomnosť kamery. Neviem, či išlo o nehercov alebo či ich drevenosť a detinskosť bola zámerná (najmä u poskokov Ministra 1 a Ministra 2). Pokiaľ však bola myslená ironicky, asi to nevyšlo – irónia bez nuansy nie je nič viac než silený pokus o humor. Teoreticky môže byť aj hrubý humor nasadený zámerne ako dáka mocná postmoderná vrstva, ale obávam sa, že niečo podobné je mimo môj obzor – a zrejme aj mimo obzor mnohých iných divákov.
|
|
Hlavné postavy našťastie pôsobia prirodzene a dobre znázorňujú typy ľudí, obývajúcich Vincentovu minulosť – vrátane jeho samého. Séverin Blanchet dodáva Vincentovi auru “zbytočného človeka” a zvláda aj polohu náhodného zvodcu s mimovoľne pestrým milostným životom.
Skutočným klenotom medzi hercami v Jesenných záhradách je však 72-ročný veterán stvárňujúci Vincentovu matku. Michel Piccoli sa ani veľmi nesnaží zakryť fakt, že je muž - jeho hrubý hlas a robustné telo sa časom tak zleje s pohybmi nahluchlej starenky, že vznikne nezabudnuteľne bizarná a pritom jemná kreácia. Každá Piccoliho scéna dýcha jeho charizmou bez toho, že by zbytočne dominoval.
Ostatní herci (a herečky) sú zaujímaví skôr typovo než svojimi výkonmi. Iosellianiho Arnaud a krčmár Gégé stvárnený Denisom Lambertom dopĺňajú Blanchetovho Vincenta jemnými kontrastmi, kým Minister 2 v podaní Pascala Vincenta už asi ani väčším kontrastom byť nemohol.
Jesenné záhrady je veľmi ťažké celkovo zhodnotiť. Ako satirická komédia – čo je žáner, pod ktorým tento film u nás uvádzajú – si príliš dobre nepočína. Na druhej strane z nej cítiť pomerne osobitú “krčmovú” poetiku – jej kvalita je však oproti dielam Svěráka alebo Polívku predsa len nižšia a najmä chuť človečiny je u Iosellianiho o poznanie iná a slovenskému založeniu trochu vzdialená. Je nasiaknutá cigaretovým dymom a vonia včera vypitým červeným vínom, ktoré sa derie cez kožu, keď kráčate do parku sparnými parížskymi ulicami. Tento film osloví uvoľneného a otvoreného diváka, pripraveného vychutnať si bezcieľne bytie a prehliadnuť občasné insitné herecké výkony. (Ak ste z predošlej vety nevyrozumeli, či sa vám Jesenné záhrady oplatí vidieť, odpoveď je NIE...)
Jardins en automne (Franc./Tal./Rus., 2006, 115 min.)
Réžia: Otar Iosseliani. Scenár: Otar Iosseliani. Kamera: William Lubtchansky. Hudba: Nicholas Zourabichvili. Hrajú: Michel Piccoli, Otar Iosseliani, Séverin Blanchet, Jaycnthe Jacquet, Lily Lavina
