TEN, KTO DÁVA BACHA

... no, hádam už môžeme zanechať vzletnú prózu pána “Franka” a pozrieť sa, ako sa mu zadarilo, keď okrem scenáristickej stoličky obsadil aj režisérsku. Ten, kto dáva bacha sa dá charakterizovať ako viac-menej vydarená krimidráma, na ktorej niektoré momenty príjemne prekvapia a iné zase nútia človeka v rozpakoch pokrútiť hlavou. V prvých približne dvoch tretinách sa dej mierne vlečie – autor sa snaží dôkladne rozpracovať postavy a ich motiváciu, a zároveň budovať napätie pomalým splietaním pavučiny, ktorou Garyho partia postupne obkolesuje Chrisa, aby ho vmanipulovala do pozície komplica. Toto štádium príbehu plní svoj účel, no neplynie úplne rovnomerne a trvá trochu pridlho. Sčasti za to môže aj nejasné vykreslenie Chrisovych symptómov – dokáže šoférovať, ale nevie nájsť otvárač na konzervy, vie kde býva, ale nepospája vety do príbehu. Nemáme tu teda do činenia s konzistentnou anterográdnou amnéziou v štýle Mementa (aha - to kino tuším aj vzdeláva!), a tak Chrisovo postihnutie miestami paradoxne funguje ako barlička na zlepšenie uveriteľnosti jeho konania. Ďalším momentom je, že konanie Garyho ako “hlavného hlavymotača” je z pohľadu ne-hendikepovaného diváka značne priehľadné a očividné. Výsledkom je, že zvedavé “čo bude ďalej” sa mení na nedočkavé “kedy sa už veci začnú diať”.

Našťastie sa diať začnú a akčná časť je spracovaná kvalitne. Posledná tretina filmu má spád, drží napätie a – celkom nečakane – je pri nej ľahké držať Chrisovi palce. Ako vždy, keď padajú masky a odkrývajú sa karty, nastáva uvoľnenie a čas na nejaké to tradičné brutálne násilie. Dôležitým prvkom Frankovych akčných scén však je, že nie sú prehnané do krajnosti. Zdržanlivosť, ktorá v  expozícii a zápletke vyústila do rozvláčnosti, dodáva dynamickým pasážam náboj. Záver filmu je potom zvládnutý skromne a bez zbytočného sentimentu.

Nie však bez klišé. Smrť hlavného zloducha je len jedným z x-krát prepratých nápadov a námetov, ktorými sa Ten, kto dáva bacha len tak hemží. Občas sa dokonca zdá, akoby si Scott Frank cieľavedome opakoval klasické žánrové idiomy. Vrcholom je jednoznačne zabijak s prezývkou “Bones” (!) - šľachovitý, strnulý kazateľský typ v čiernom plášti, čo prehovorí dokopy jednu vetu. No aj kamarátsky zástupca šerifa, čo nosí Chrisovi šišky, kráča po svojej jasnej trajektórii s astronomickou presnosťou. Mierne povedané, nejde práve o film postavený na prekvapivých zvratoch.

Prekvapujúca pozerateľnosť snímky je postavená hlavne na výbornom castingu a solídnych hereckých výkonoch. Predstaviteľ hlavného hrdinu Joseph Gordon-Levitt vyzerá ako mladšie vydanie Heatha Ledgera a poloha roztržitého, mierne apatického mladíka mu sadne ako uliata, hoci sa vďaka scenáru stáva po čase monotónnou. Jediná scéna, v ktorej potom pritlačí na pílu (“Who has the money has the power...”), dostáva následne pekný kontrast. Jeho protivníka stvárnil Matthew Goode, mimoriadne charizmatický herec zvyčajne obsadzovaný do postáv slušáčikov (viď Match Point). Záporná postava mu jednoznačne svedčí – výborne vytvára napätie, i keď miestami azda na plátne príliš dominuje. Spomedzi vedľajších postáv stáli za pozornosť Isla Fisher v úlohe “návnady” nastraženej na Chrisa, a samozrejme Jeff Daniels ako Chrisov slepý spolubývajúci, ktorý Chrisovi vytvára jeden z mála pevných bodov v živote.

Na to, že ide o režisérsky debut, je Ten, kto dáva bacha pomerne vyzretý film. Pozitívne ohlasy, ktoré získal u americkej kritiky, sú trochu prehnané a toto dielko určite nebude patriť medzi vrcholy akčnej sezóny, ale na zaplnenie voľného večera je to celkom zaujímavá alternatíva.

The Lookout (USA, 2007, 99 min.)
Réžia: Scott Frank. Scenár: Scott Frank. Kamera: Alar Kivilo. Hudba: James Newton Howard. Hrajú: Joseph Gordon-Levitt, Jeff Daniels, Matthew Goode, Isla Fisher, Carla Gugino