CLÉO OD 5 DO 7 - PROJEKT 100

Cléo od 5 do 7 je príbeh mladej ženy, popovej speváčky mapujúci dve hodiny jej života, dobu do momentu, kedy sa dozvie výsledok testu spred dvoch dní. Tieto dve hodiny  sa pre ňu stávajú časom, kedy od rozmarného dievčatka dospeje k uvážlivej dáme. Cléo vstupuje do deja ako uľútostená, sebestredná, potrpí si na krásu („Byť škaredá rovná sa smrť. Ale ja som pekná a žijem.“), náladová, rozmarná a najmä poverčivá. Záver filmu ju zanecháva ako mladú dámu, serióznejšiu, uhladenejšiu, jej vrtochy akoby sa zmenili v zmysel pre konverzačný humor a ustráchanosť z nálezu v odhodlanie prežiť a žiť.

Podobne ako ostatné režisérkine filmy, aj Cléo od 5 do 7 pracuje s viacerými tematickými rovinami. Prechádzka Cleó po meste sa  mení na zber informácií, ktorý začína v úvodnej časti filmu, kedy si divák „náhodne“ vypočuje dialóg (skoro)milencov pri vedľajšom stole. Sú to tiež správy v rádiu v taxíku, ale aj rozhovory pri káve: o politike, o Alžírsku, o štrajku poľnohospodárov v Poitiers, o vzťahoch Kennedy-Chruščov (a teda USA-ZSSR), ale aj o zdravotnom stave Edit Piaf a všeobecnej fóbii z rakoviny. Mieša sa tak „súkromný“, „fiktívny“ príbeh s mapovaním súdobej spoločenskej situácie.

Ako bonus pridáva režisérka svoju obľúbenú tému – umenie, špeciálne maliarstvo, obrazy: rôzni ľudia v kaviarničkách sa bavia o surrealizme (jedným z jej obľúbencov je H. Breton), Miróovi, Picassovi - o tom, ako títo dvaja umelci zobrazovali ženy. Pri ceste do nemocnice s Antoinom, ktorého chvíľku predtým stretla, žartuje Cléo na tému „veľkosti ducha a veľkosti rečí“, pričom autobus míňa tabuľku s nápisom Verlaine. Varda tak vkladá do obrazov, do dialógov postoje a názory na umenie, až spoločnosť, vo všeobecnejšej rovine. Pri prechádzkach mestom neuniknú pozornosti filmové plagáty ako trade mark francúzskej novej vlny - hold filmu osebe. Vrcholom je „vsunutie“ krátkej nemej grotesky, v ktorej účinkujú Jean-Luc Godard, Anna Karina a Jean-Claude Brialy a ktorá je zároveň akousi paralelnou skratkou k filmu Cléo od 5 do 7 – Cléo sa miesto čiernych okuliarov zbavuje svojho nového čierneho klobúčiku (daruje ho kamarátke Dorothée).

Varda sa však nevzďaľuje svojej vlastnej „večnej“ téme: žene a problémom žien, ich súkromia, ale aj ich spoločenského postavenia. Sú feministické v pôvodnom zmysle slova, bez agresívnych a pejoratívnych podtextov. Cléo je predstavovaná cez situácie, výroky, fóbie (konvenčne) typické pre ženu: od toho, ako vyzerá a či sa jej choroba prejavuje navonok, cez opatrnosť z poverčivosti (v utorok sa nesmie nosiť nič nové, taxík má škaredé číslo, po starosť o vlastnú kariéru speváčky. To, že sa obrátila na veštkyňu a tarotové karty v úvode filmu, čo je vo všeobecnosti „ženský spôsob“ hľadania riešenia neznámej stresujúcej situácie. Film pracuje s podprahovým vnímaním detailov ukázaných v krátkych prestrihoch – schody, rozbité zrkadielko, masky, klobúčik, príčesok atď vytvárajú druhú rovinu filmu – nič nie ja, ako sa zdá, veci a ľudia majú aj svoju druhú tvár, len ju treba odhaliť. 

Režisérkin rukopis sa prejavuje tiež v spôsobe snímania. Práca s kamerou pôsobí náhodne, skôr nachádza zábery, než by ich hľadala. Kamera je utajený chodec, svedok. Komponovanie záberov je často vtipné (Cléo sa hojdá na hojdačka a za jej chrbtom na stene visia anjelské krídla; Cléo skúma, ako vyzerá v novom klobúčiku v tvare ihlana vo výklade čínskej reštaurácie, pričom jej tvár sa objaví pri čínskych znakoch). Pri strihu je uprednostňovaný vnútrozáberový strih predlžujúci záber a umožňujúci akési „mapovanie“ priestoru, v ktorom sa Cléo pohybuje. Strih je poznačený „novovlnovými pravidlami“: miestami hravý (počas hudobnej skúšky sa kompozícia obrazu mení „pohupom“ kamery v rytme valčíka), akoby náhodný strih. Je zjavný nielen intuitívny cit pre komponovanie záberu, ktorý Varda uprednostňovala, ale aj premyslenosť a zámernosť „náhodnosti“. Práve uvoľnenosť pri komponovaní záberov dáva vyniknúť scéne, v ktorej Cléo spieva novú pieseň s názvom „Sans toi“ („Bez teba“) o tom, ako „bez teba som ničím, neexistujem“. Pôvodne pieseň o stratenom milencovi sa stáva vyznaním divákovi, nakoľko Cléo je počas spevu snímaná v detaile pozerajúc priamo pred seba – na diváka. Po dospievaní kamera prudko odjazdí a záber sa rozšíri do celku.

Cléo od 5 do 7 je reprezentantom ako francúzskej novej vlny, tak i tvorby režisérky samotnej. Je vážny a je hravý, je spoločensky zameraný a je súkromný. Je o žene a ženách. Je o Paríži. Je o fóbiách – z vojny, rakoviny, smrti, z prepracovanosti (workoholizmu) a straty času na súkromie, na objatie. Vlastne sa nikdy nedozvieme, či sa Cléo vylieči, hoci lekár otvorene hovorí, že o pár mesiacov bude ako rybička. Rovnako sa nedozvieme, nič viac o vzťahu Cléo a Antoina. Jediné, čo nám film ponúkne ako isté je, že Cléo sa bude liečiť, a že v danom momente, v momente záveru filmu je (s)pokojná a šťastná s Antoinom. Posledný záber prejde do fotografie v detaile a následne je ostro prestrihnutý čiernym pozadím záverečných titulkov.

PS: Cléo je svojím spôsobom ženským vydaním Michela Poiccarda z Godardovho Na konci s dychom, tak ako je Holy Golightly, hrdinka Raňajky u Tiffanyho považovaná za ženskú verziu Holdena Caulfielda z Kto chytá v žite.