HVIEZDNY PRACH |
HVIEZDNY PRACH |
Jedna z ikon svetovej fantastiky, Brit žijúci v USA - Neil Gaiman skusmo klope na dvere svetových kinosál. A je to klopanie nesmelé až rozpačité. Keby sme nevedeli, kto je za dverami, snáď by ani nestálo za to otvoriť ich.
Dverí (tých doslovných i metaforických), ktoré vedú diváka a čitateľa do sveta fantázie je nespočítane. Niektoré (ako tie v Narnijskom šatníku) vedú cestou detstva a mravoučnej zábavy, iné sa skrývajú v tmavom rohu uličky (Nikdykde) alebo v králičej nore. Jedny takéto „dvere“ sú aj kdesi na severe Anglicka. Ďaleko od Londýna je polozabudnutá dedina Múr. Volá sa tak podľa kamenného múru, ktorý oddeľuje svet ľudí a svet fantázie. A v tom múre je diera. A za to dierou... padá hviezda...
Hviezdny prach je adaptáciou rovnomennej knižky Neila Gaimana, ktorý sa preslávil komiksovou ságou Sandman a viacerými poviedkami, či dlhšími literárnymi útvarmi. Spomeniem aspoň fascinujúci pochod Podlondýnom v Nikdykde alebo takmer tolkienovské narábanie s mytológiami v Amerických bohoch. Spoločným znakom Gaimanovej práce je úžasná fantázia, zámerne vychádzajúca zo známeho, ktoré často kriví alebo mení k inému, zväčša pochmúrnemu významu. Druhým znakom je brilantná práca s jazykom, dávajúca v kombinácii s fantáziou aj bežným až tuctovým zápletkám, či témam, nový a neopakovateľný rozmer. Práve Hviezdny prach je príkladom, ako možno z toľkokrát omieľanej témy hľadania pravej lásky a zo štandardných fantasy-prísad (zlé čarodejnice, pikle kujúci princovia a sila lásky) vytvoriť pozoruhodný a (na Gaimana nezvyklo) optimistický príbeh, ktorého silu tvorí jazyk a vycibrený vkus, akým je dávkovaný vtip, romantika i dobrodružstvo. Čo všetko z toho sa (ne)dostalo na plátno?
Dejová línia doznala iba viac-menej kozmetických zmien, podstata zostala zachovaná. Hlavný hrdina Tristan Thorne (v knihe Tristran), syn človeka a elfky, vyrastá v dedinke Múr a plachosť zmiešaná s nepokojom, ktorý zdedil z Elfie mu narobí patálie. Bláznivo a neodvratne sa zaľúbi do miestnej krásavice Viktórie a keď už nevie, ako si získať jej priazeň, sľúbi nesplniteľné. Nájsť hviezdu, ktorá práve spadla a priniesť ju ako dôkaz lásky. Ľahkovážny sľub bol ľahkovážne prijatý a Tristan sa vybral do sveta, kde je všetko možné. Zistenie, ako je to vlastne s tou hviezdou, kto všetko ju hľadá a čo s ňou chce urobiť, je už na divákovi.
Spomínané dejové zmeny viac-menej slúžia filmu, ako špecifickému nástroju na rozprávanie príbehov. Časť romantiky a poetiky je škrtnutá a priestor dostane vtip, situačnosť gagov a akcia. V zásade je to v poriadku, ale v tomto prípade to žiaľ škrípe. Niektoré scény fungujú lepšie, iné horšie a film sa tak rozbíja do nie úplne súrodých častí. Výraznou mierou tomu „napomáha“ rozpočet (65 miliónov dolárov odhadom), ktorý evidentne nestačil na veľkolepú „LOTR“ show. Režisér Matthew Vaughn (Po krk v extázi alias Layer Cake) síce ponúkol niekoľko veľkolepých preletov krajinou (obzvlášť ten prvý od Múru až k Stromholdu) a praktických ukážok mágie, v konečnom dôsledku však film trpí nevyváženou mierou magičnosti obrazu. A akonáhle divák raz vyskočí zo sveta, už sa mu ťažko vracia späť. Je škoda, že sa autori vôbec snažili o veľké fantasy kino. S rozpočtom nižším ako mal Eragon, ale vyšším ako mal napr. Faunov labyrint či Bratia Grimovci, sa totiž dalo kúzliť iným spôsobom. Akcentovať emotívnu stránku deja a držať sa konštantnej úrovne vizuálnej atmosféry. Že to ide, sa dá ilustrovať na jednoduchom príklade: rozžiarenie Yvaine v intímnych scénach. Takáto jednoduchá a pôsobivá mágia obrazu má aj v 21. storočí svoje miesto.
Svoju porciu kritiky si však viac ako režisér (jeho dlhé zábery a prechody z obrazu do obrazu mi prišli veľmi pôsobivé) zaslúži (spolu)scenárista Gaiman. Do filmu sa mu nepodarilo preniesť najdôležitejšiu esenciu svojej knihy a navyše občas siahol po zbytočne lacných či nepodrených scénach. Je až neuveriteľné, že ten istý človek napíše stretnutie Duncana so záhadnou ženou najskôr ako pôsobivý a uveriteľný stret dvoch ľudí, ktorých omráči vzájomná prítomnosť a osudovosť a do filmu to pretaví ako jednoduchý lov na geneticky vhodného otca. Navyše dialóg(y) ako tento:
"Co chceš od života?" zeptala se dívka.
"Nevím," přiznal. "Myslím, že tebe."
"Já chci svobodu", svěřila se mu.
... vo filme nenašli svoj ekvivalent. Gaiman scenárista, nedokázal zadaptovať Gaimana spisovateľa (uvidíme ako sa bude dariť Gaimanovi režisérovi v ohlásenom projekte).
Tretím (oproti predošlým miernejším) sklamaním je herecké obsadenie. V názvosloví je pomerne hviezdne, ale na plátne občas zablikalo. Nemám žiadne výhrady voči čarodejnici v podaní Michelle Pfeiffer, voči Markovi Strongovi v úlohe Septima a v podstate iba drobné voči Robertovi De Nirovi a jeho verzii uleteného piráta. Škoda, že najintímnejšie časti svojej úlohy nezvládla Claire Danes (Rómeo a Júlia) ako Yvaine. Obzvlášť monológ ku škrečkovi bol príšerne prehrávaný. Príjemne kvalitatívne rastúci bol Charlie Cox (Casanova) v hlavnej úlohe. Najmä od premeny na skutočného chlapa na lodi kapitána Shakespeara (skvelá tanečno-šermiarska scéna) som mu veril každú emóciu.
Okrem hlavného hrdinu a jeho putovania je "stmelovačom" celého filmu zvuková stopa. Je výrazná, patrične dramatická keď treba a napriek tomu, že sa chvíľami vážne podobná na ústredný motív Pirátov z Karibiku, šľape veľmi slušne. Aj vďaka nej je predfinále pri Múre určite lepšie, ako to záverečné.
Knižný a filmový Hviezdny prach majú niekoľko zaujímavých stretávacích plôch, ktoré si zaslúžia pár riadkov. Nechám si ich na diskusiu, aby som teraz neprezrádzal zbytočne veľa. Otázka však nestojí tak – čo je lepšie - ale ako dobrý je samotný film. Je (pomerne) dobrý. Ak ste nečítali knihu a máte radi fantasy, tak si užijete príjemné (ale ničím výnimočné) chvíle. Mohlo to však byť omnoho lepšie. Omnoho. Keď padá hviezda, zvyčajne si niečo želáme. Nie vždy sa to však vyplní.
Stardust (VB/USA, 2007, 127 min.)
Réžia: Matthew Vaughn. Scenár: Jane Goldman, Matthew Vaughn. Kamera: Ben Davis. Hudba: lan Eshkeri. Hrajú: Claire Danes, Charlie Cox, Sienna Miller, Ricky Gervais, Jason Flemyng, Rupert Everett, Peter O’Toole, Michelle Pfeiffer, Robert De Niro