KLIATBA ZLATÉHO KVETU

Kliatba zlatého kvetu je svojím spôsobom kumuláciou viacerých prístupov z predchádzajúcich Zhangových filmov, čo do zamerania príbehu po ose privátne – verejné (politické). Prechod, postup po tejto línii ju rozdeľuje do dvoch častí. V prvej prevláda klaustrofóbia, tiché (u)trpenie. Buduje sa sieť súkromných vzťahov vášne a nenávisti prameniacej najmä z minulosti a jej (ne)poznania. Druhá časť následne viaceré z týchto vzťahov ukazuje vo svetle šialeného pokusu o coup d'état. Súkromné intrigy sa dostávajú za hranice stien domu a individuálne strety sa menia na strety armád a bojových jednotiek.

Film má nakročené k zaujímavej línii v rozširovaní príbehu od bludiska chodieb paláca, kde je každý sám, izolovaný alebo izolovateľný až po scénu na dvorane paláca, kde sa jednotlivé stáva masovým. Cisársky palác je z hľadiska architektúry ideálnym miestom viacnásobne vrstvených intríg. Tenkosť jeho stien a provizórnosť “dverí” je kompenzovaná neprehľadnými bludiskami chodieb, odlíšiteľných jedna od druhej len spôsobom ich výtvarného riešenia. Kliatba zlatého kvetu tak využíva prirodzenú ambivalenciu tohto priestoru, kde je počuť a vidieť všetko a rovnako všetko môže ostať utajené.

Prechod od komorného k veľkolepému sa deje postupným nabaľovaním a odkrývaním ďalších a ďalších informácií o vzťahoch a o tom, kto čo vie a kto predstiera, že nevie, len aby získal výhodu a prečo to všetko robí. I tak sa v tomto procese objaví pár náhlych skokov narúšajúcich jeho plynutie. Všetko  vrcholí v štýle gréckej drámy s fascinujúcou ukážkou o povahe pomsty: napriek príprave sa divák zrazu ocitá pred scénou, ktorá prekonáva očakávania a preklápa sa miestami až do frašky. 

Výtvarná štylizácia Kliatby zlatého kvetu vo viacerých okamihoch prekračuje hranicu malebného a stáva sa samoúčelnou a prázdnou. Akoby bola len režisérskym rituálom bez toho, že by bola súčasťou rituálu súvisiaceho s príbehom (teda, že by spoluvytvárala hladkú masku utajovania apod.). Tiež, niektoré spomalenia či predĺženia trvania záberov ústia do mierne parodického efektu. Vizuálne mnoho spolu s príbehovým mnoho - je tak miestami až príliš. To samozrejme neznamená, že by snímanie – komponovanie záberov, práca so svetlom, a strih neboli precízne a úchvatné a že by si Zhang odpustil naozaj krásne fotografie Gong Li.

Gong Li a Chow Yun-Fat vytvárajú svojimi tvárami úžasné masky. Predsa len občas presvitne, že si nie sú istí, čo presne to maskujú. Aj tak je medzi oboma neuveriteľná chémia, ich dialógy a repliky, občas zbytočne výslovné, v spojení s ich výrazom len získavajú. Asi by ani nevadilo, keby Kliatba zlatého kvetu bola postavená len na ich vzájomnej interakcii. Dodávajú svojim postavám gracióznosť v strnulosti.  Charakter herectva je zachovaný aj v prípade hereckých predstaviteľov princov (Chou Jay, Liu Ye a Quin Junjie). Je to jednak individuálnou schopnosťou hercov, ale i Zhangovým citom pre vedenie hercov, ktorí akoby sa stávali “len” ďalšou zložkou v kompozícii obrazu: krásni a precízni.

Kliatba zlatého kvetu je krásna. Vo veľkoleposti však mizne emocionálny obsah vzťahov a vizuálna pútavosť stráca oporu v príbehu a stáva sa prázdnou manierou režiséra. Paradoxne zdôrazňuje umelosť niekoľkých riešení a motivácií. Oná krása v konečnom dôsledku kontraproduktívna. Ako “obyčajná” dráma by si Kliatba získala asi viac sympatií. Takto je to okolo priemeru.