6.0

Filmová recenzia

Nedá mi to, trochu si „nerypnúť“. V poslednom čase sa mi podľa ohlasov množstva recenzentov a diskutujúcich na internetových fórach zdá, že Hollywood ovládajú deti, ktoré z nejakých dôvodov odmietajú vyrásť. Akoby sa továreň na sny premieňala v očiach divákov na akýsi utopický ostrov, kam si ľudia chodia plniť svoje detské sny. Peter Jackson si zgustol na King Kongovi, Spielberg a Bay sa vyšantili na Transformeroch a Rodriguez s Tarantinom dostali svoju novú hračku v podobe Grindhousu. Nadšené deti prebúdzajúce sa zrazu v miliónoch spokojných divákov utešene napĺňajú pokladničky producentov a tak sa zdá, že čoskoro budeme sledovať iba sfilmované sny niekoho druhého. Keby sa toho dožili surrealisti, možno by mali nesmiernu radosť. Veď sa konečne dostávame do bodu, keď sa nám darí oslobodiť sen z „okov“ zväzujúcej (a z toho dôvodu pochybnej) racionality a „hodiť“ ho na plátno. Do kina chodíme čoraz častejšie, ako mnohí hlásajú, vypínať mozog...

Robert Rodriguez si spravil meno a otvoril si dvere do Hollywoodu smiešne lacnou „vybíjačkou“ v mexickom štýle El Mariachi. Mnohí sa z jeho počinu vytešovali a priznám sa, bol som jedným z nich. Aj Desperado ma veľmi potešilo a aj Od súmraku do úsvitu. To boli filmy, ktoré sa na nič nehrali. Aspoň v tom čase na mňa tak pôsobili. Nesnažili sa na každom kroku vzdávať poctu, parodovať, vytvárať štylistickú napodobeninu či pastiš. Boli takpovediac úprimné. A nesmierne zábavné, treba dodať. To sa už nedalo povedať o dosiaľ poslednom diele „Mariachiovskej trilógie“ Vtedy v Mexiku. Spy Kids som nikdy nesledoval, takže k tejto časti Rodriguezovej tvorby nie som kompetentný sa vyjadriť. Ešte pred dvomi rokmi prišiel režisér so Sin City a mňa si opäť naklonil na svoju stranu. Z môjho pohľadu išlo o akýsi návrat k jeho začiatkom. Pri sledovaní príbehov z mesta hriechu som si spomenul na úprimnosť skorších režisérových filmov a opäť som sa kráľovsky zabával. Asi aj preto som sa tešil na Planétu teror.

O čom jednotlivé segmenty Grindhousu sú a ako celý projekt vznikal, ste si mohli už prečítať mnoho. Ak ste tak náhodou ešte neurobili, odporučím vás na naše preview. V tomto momente je dôležitejšie ako než čo. Z oboch častí Grindhousu cítiť, že ich tvorcovia majú napozerané skutočne množstvo b-čkových filmov. Samotný tento fakt však ešte nie je žiadnym pozitívom a spomínam ho v podstate z jediného dôvodu: v istom zmysle sa dá povedať, že je jediným priesečníkom Rodriguezovho a Tarantinovho prístupu. A hoci sa ich porovnanie ponúka ako na tanieri, nechcem sa venovať ani tomu. Keďže sú u nás filmy uvádzané samostatne, chcem sa zamerať na prístup autora daného segmentu.

Primitívny príbeh, veľa násilia a krvi, explicitného sexu, „cool“ hlášky, neznámi herci, lacná technika... To sú základné atribúty filmov, na ktoré sa Rodriguez odvoláva. Škoda, že si z nich vyberá iba niektoré, a čo len trochu skúsený divák to prehliadne až príliš rýchlo. Tým si režisér takpovediac vybije všetky tromfy veľmi skoro na to, aby dokázal diváka zabaviť počas celej dĺžky trvania. Aby som však bol aspoň trochu konkrétnejší, uvediem príklad. Žena so strelnou zbraňou namiesto nohy, ktorá láka divákov už z plagátu, je síce „krásny“ poklesnutý nápad ako stvorený pre b-čkový film. Tu však boli použité také efekty a postupy, o ktorých sa mohlo prevažnej väčšine tvorcov citovaných (parodovaných, napodobovaných...) b-čiek iba snívať. V takom prípade si poviete, že všetko to odkazovanie je síce pekné, no v podstate celkom prázdne. A ak nie ste pravoverný fanúšik a nejdete do kina s cieľom prekonať v počte nájdených odkazov najväčších „borcov“, budete zábavu na planéte teror hľadať asi trochu ťažšie.

Aby sme sa rozumeli: spočiatku som sa na filme celkom dobre zabával, dokonca som sa aj nahlas zasmial. No s pribúdajúcimi minútami ubúdalo tých vyložene zábavných momentov a nahradzovala ich iba akási zotrvačná sila, ktorá to voľajako musela dotiahnuť až do konca. A to je problém Planéty teror. Film tohto typu vás nemôže zaujať dramatickým dejom či precízne profilovanými charaktermi. Jeho sila je niekde inde, pričom z tohto hľadiska zo začiatku „šliape“. Už od úvodných záberov (sexi tanečnica pri tyči) je jasné, akým smerom sa tu budeme uberať. Tam, kde Tarantino stavil na prepracované dialógy (schválne: nepripadá vám, že miera „kultovosti“ dialógov v jeho filmoch sa rapídne znižuje s každým ďalším?), Rodriguez stavia na obrazoch evokujúcich (alebo priamo zobrazujúcich) sexualitu a násilie v čírom stave, prípadne kombinovaných alebo s rôznymi prímesami. Áno, aj tu nájdeme zopár vedľajších postavičiek s najrôznejšími úchylkami (ziskuchtivý vedec zbierajúci semenníky svojich nepriateľov, majiteľ lokálneho grilu, pátrajúci po zložení najlepšej barbecue omáčky atď.), no ich výskyt je tu skôr do počtu. Okrem toho, herecky sú veľmi nevyrovnaní. Naveena Andrewsa v role spomínaného „vedátora“ považujem osobne za jeden z najväčších kastingových prešľapov posledného obdobia, hoci proti hercovi principiálne nič nemám.

Planéta teror má však celkom určite aj svoje svetlé stránky. Medzi ne rozhodne patria dve ústredné dvojice postáv, stvárnené kvartetom Rose McGowan, Freddy Rodríguez, Marley Shelton a Josh Brolin. To hlavné, o čo tu ide, nie je charakterové herectvo, ale chémia medzi jednotlivými zúčastnenými a tá z plátna v ich spoločných scénach naozaj srší. Okrem ústrednej štvorice si pochvalu zaslúži aj viacero vtipov a narážok, ktoré tu nemá cenu konkrétne vymenovať. Koniec koncov, každý si nájde tie svoje.

Odporučiť či neodporučiť, ísť či nejsť? Tentoraz je rozhodnutie skutočne len a len na vás. Pozerať sa na sfilmované sny dospelého dieťaťa môže byť náramne zábavné pre toho, kto sníva o podobných veciach. Pre tých ostatných to bude zábavné asi iba čiastočne. Ale na jedno pozretie to v každom prípade neublíži ani celkom neunudí. Ak vám to stačí, nech sa páči.

Robert Rodriguez’s Planet Terror (USA, 2007, 90 min.)
Réžia: Robert Rodriguez. Scenár: Robert Rodriguez. Kamera: Robert Rodriguez. Hudba: Robert Rodriguez. Hrajú: Rose McGowan, Freddy Rodriguez, Josh Brolin, Marley Shelton, Michael Biehn, Jeff Fahey, Naveen Andrews, Stacy Ferguson, Quentin Tarantino